A to som si myslela, že je to dávno za mnou.
Zas centrálny príjem. Asi pred rokom a pol. Policajti priviezli chlapa, vraj pobodal manželku a nie je schopný výsluchu. Skúsenejšia kolegyňa mi ponúkla, že si ho vezme, pretože to zrejme bude zložité.
Ale kdeže, čo by som jej ho nechávala. Veď vrahouna som tu ešte nemala, tak sa mu pozriem na zúbok.
Bola som pripravená na učebnicového disociálneho psychopata, ktorý mi bude so smiechom vykladať o tom, aký bezcenné su životy iných ľudí a že jemu žiadny debil nebude diktovať nejaké pravidlá, podľa ktorých by sa mal správať. Všetko bolo samozrejme inak.
Jeden z policajtov mi povedal, že ho našli v záhrade za domom s nožom. Sedel tam na schodoch, chvel sa a nebol schopný odpovedať na žiadne otázky. Manželka s niekoľkými bodnými ranami v chrbte ležala na zemi v kuchyni.
Vo vyšetrovni z neho stiahli bundu, ktorou mu predtým v čakárni zakryli hrudník. Posadil sa. Bol to asi štyridsiatnik, slušne vystupujúci a vyzerajúci pán. Taký, ktorého by som sa na ulici bez váhania spýtala na cestu, ak by som potrebovala poradiť. O to strašidelnejšie pôsobilo to množstvo zaschnutej krvi na jeho košeli a rukách, ktoré si v putách vyložil na stôl.
Bolo to asi najťažších 15 minút v mojej doterajšej praxi. Atmosféra v miestnosti bola neznesiteľná. Neustále plakal a opakoval, že je koniec. Nedokázal vysvetliť, čo sa stalo, čo urobil, vyzeralo to, že si to ani poriadne nepamätá. Nástojčivo prosil, aby sme zistili, čo je s jeho manželkou, pretože je vážne zranená a on musí vedieť, či je nažive. Kdesi medzi rečou som zachytila, že posledné 3 mesiace mal pocit, že má napichnutý telefón... To neuveriteľné zúfalstvo, pocit, že už nikdy nevráti to, čo sa stalo... Že skrat v pár sekundách šialenstva dokáže vyrobiť hrubú čiaru, ktorá nejde zmazať... Chvíľami pôsobil, že je mimo realitu.
A stalo sa to, na čo si inak dávam extra bacha - prenikla mnou jeho emócia. Nedalo sa tomu vzdorovať, pretože to bolo silnejšie ako ja. Zrazu som v tom bola s ním, ako keby sme ten pocit na moment zdieľali. Bola to sila, byť "na chvíľu v jeho hlave". Prvé, čo ma napadlo, bola samovražda.
Prijala som ho na špeciálne oddelenie, kde bol potom niekoľko dní intenzívne sledovaný na samotke, to jest v izolačnej miestnosti. Takýto človek nesmie medzi ostatných pacientov. V diferenciálnej diagnóze som zvažovala akútnu psychózu.
Pamätám sa, že v ten deň sme mali na príjme rušno. Vôbes som to nestihla spracovať. Až v autobuse cestou domov po práci som mala takmer nezadržateľné nutkanie rozplakať sa. Prišlo mi ho ľúto. Nakoniec som to vydržala, kým som zabuchla dvere od bytu.
****
Uplynuli asi dva mesiace. Často ma napadalo, čo s ním asi je. Bol u nás asi pár týždňov, potom šiel do väzby. Prešiel znaleckým skúmaním a verdikt znel: pokus o rozšírenú samovraždu v rámci epizódy ťažkej depresie. Čiže to znamenalo, ža v danej chvíli "nebol príčetný". Súd mu u nás nariadil ochranné liečenie.
Opäť sme sa stretli. Na centrálny príjem ho priviezli zrovna do mojej služby. Šanca jedna k miliónu, že ho ešte niekedy v živote uvidím, sa stala skutočnosťou. Zostarol tak o 10 rokov, celý zošedivel. Keď sme sa rozprávali, stále plakal, ale už to bolo o niečo lepšie. Povedal mi, že jeho manželka to prežila a že sa rozvádzajú. Viac o tom nedokázal hovoriť.
****
Takže teda... nie je vrah ako vrah (čo teda znie dosť hrozne). Už dávno viem, aké dôležité je oslobodiť sa v práci od predsudkov, nielen vďaka tomuto. Prekvapuje ma však, že takáto emócia vo mňe dokáže vydržať tak dlho a objaviť sa, keď ju najmenej čakám.
Veď predo mnou každý deň niekto plače. Príbuzní, pacienti, často veľmi spontánne a úprimne. (Vždy im podám vreckovku zo zásobníka.)
Veď sú to cudzí ľudia s problémami, ktoré zmiznú z mojej hlavy s ich odchodom z vyšetrovne.
Veď to bol len ďalší pacient.
A predsa.
Blog
Komentuj
18 komentov k blogu
1
method
28. 12.decembra 2014 22:18
Ty si vseobecna?
5
aha hej, pisala si diagnozu no nezavidim ti, maju dost aj ini lekari, nieto este psychiatri, ja by som to teda nedal
7
Krasne, silne. a mam rad ako obcas proste taku perlicku vytiahnes, asi si neviem predstavit kolko takych pribehov mas v zasobe.
10
netušila som, že si psychiater, fuha no to musíš byť fakt silná, ja som dnes o tom rozmýšľala, že na medinu treba mať fakt bunky, ja by som to psychicky nezvládala.. máš môj obdiv..
11
Dal som ti päť hviezdičiek.
Ja nikdy nedávam päť hviezdičiek! :ehm:
Ja nikdy nedávam päť hviezdičiek! :ehm:
13
@sheily su veci, ktore by som zas nezvladla ja a kazdy mame na nieco bunky napriklad obdivujem umelcov - maliarov, ktori dokazu svet okolo seba vidiet ako hru farieb a tienov, fotografov, ktori dokazu zachytit okamih, vyvolat fotkami pocity... a este ludi, ktori rozumeju fyzike
14
chces povedat, ze aj UPLNE normálnemu cloveku moze preskocit a vyzabija rodinu? to aby som sa zacal bat uz aj sam seba, svojej jedinej istoty open_mouth:
15
@antifunebracka je tazke definovat, co je "normalny clovek". v reakcii na zataz moze ktokolvek povyvadzat take veci, ktore by ho za beznych okolnosti ani vo sne nenapadli.
16
to som nechcel pocut... vies si predstavit, ze by si pre stres zautocila nozom na milovanu osobu? uf, radsej nad tym ani nerozmyslat, uz len z tej myslienky mi je neprijemne
17
@antifunebracka no ak by moja reakcia na zataz vyzerala tak, ze by som sparanoidnela a mala pocit, ze pokial toho cloveka nezabijem ja, zabije on mna, tak by mi zrejme neostavala ina moznost.
18
to je hrozne. vzdy som si myslel, ze k takemu konaniu existuje nejaka vrodena predispozicia. abo sa tomu da aspon s nejakym velkym predstihom zabranit
Napíš svoj komentár