Sadám si na lavičku pred panelákom. Starú zožltnutú, potagovanú.
Zhlboka sa nadýchnem. Je pekný slnečný deň, stvorený na rodinnú prechádzku, jazdu s milovanou po hrádzi, či poflakovanie sa s kamarátmi po vonku... možno to všetko s skĺbiť do jedného a nakoniec sa ísť so všetkými kúpať na jazero.
Sledujem staršiu pani, s láskou prehrabáva hlinu pod farebnými kvetinami v záhrade pod práve zateplovaným panelákom.
Áno, traja podnapitý robotníci, hore na treťom, či azda štvrtom poschodí, prikladajú polystyrén za polystyrénom.
Chvíľu sa nič nedeje. Ulica žije svojím tempom. vtáci spievajú svoju odvekú symfóniu. Postaršia pani, pomaly polieva všetky kvetinky. Robotníci popíjajú pivo.
Ich pohľady sa však odrazu upriamujú na mladú ženu v ľahkých jemných letných šatách, ktorá vychádza aj so starým detským kočíkom z brány pod nimi.
Už nezávidím podnapitým robotníkom, ich podnapitie, užívam si svoje miesto, svoju čestnú lóž blízko smetiakov, ku ktorým ona smeruje, aby tam zahodila starý kočiar. Sledujem ju a mám neúnavné nutkanie vyskočiť, stej starej lavičky, strhnúť jej šaty z toho vábivého kakaového tela a neskonale ju šukať ju na tom polorozpadnutom starom kočíku.
Idea a tichý výsmech ulice.
Tak ako prišla tak aj odišla a ja by som bol opäť radšej podnapitým robotníkom.
A kým z paneláku oproti začne na plné gule hrať Moja Reč, ja svoj pohľad sústreďujem kdesi inde.
Áno tam. Tam do rohu. Do toho výklenku za tým drahým čiernym bavorákom. Dvanásť či trinásť ročné deti zbierajú cigaretové špaky a následne ich slastne napaľujú vo vodnom bongu. Smejú sa a zabávajú. Dvojminútové stavy neskrotných točákov a deziinformácií. Neskrotne túžia, aby tam miesto tabaku bola marihuana, ale kde niesú peniaze, tam ani zábava.
Zasrani.
Naša vysnená sexica sa vracia, opäť ničí morálku troch robotníkov, prechádza popri mne s tou zvodnou riťkou až ku bavoráku pred výklenkom. Aby si doň si sadla a spolu s nabúchaným drsňákom odfrčali do sveta nerestí.
A tak mám teraz ešte dokonalejší výhľad na zasranou.
Beaty otriasajúce ulicou, do ktorých sa svojím flowom všemožne snaží trafiť Supa a do ktorých sa malý hajzlíci všemožne vyfajčujú.
Nudí ma to už.
Nudí ma pohľad na ulicu a tak sledujem svoje ruky, ...sú zosušené a zvráskavené. Doktor Indulona, bude musieť opäť raz zaúradovať. Sú zošuverené, pokladám ich teda na lavičku. Na lavičku. Spomínam ako som tu, hej práve tu vyznal Marienke lásku. Usmejem sa pri tej spomienke.
Marienka...
Skutočne som veril, že nám ta láska vydrží na celý život. Malá, smejka. Roztomilá a krásna. To že skončila ako štetka šukajúca za pervitín, je už druhá vec.
„Čau Majky, “ vytrhne má so spomienok Roman vo chvíli keď si neortodoxne prisadne.
„Seva, “ odzdravím. No chýba mi nadšenie, ktoré sprevádzalo jeho príchod.
„Nemáš niaku trafku? “ Samozrejme. Bola len otázka času, kedy sa spýta. Moc dlho teda neotáľal.
„Nie... Už nehúlim.“
„Dobre, tak sa maj, “ pozdraví a odíde.
„Roman! “ Okríknem ho. „Nemáš, niaku cigu? “
„Nie... Už nefajčím.“ Odvetí a odvetrí do uličiek.
Cigán a cigánka. Zvuk ich chrapľavých hlasov prišiel ešte skôr ako oni. Hádajú sa. Chlap čo prepije celú výplatu nieje chlapom. Sú príjemným spestrením už zaspávajúcej ulice. Robotníci ich ignorujú. Hádka dvoch napitých hláv, predsa len nieje takým vzrušením ako sexi riťka v ľahkých šatách.
Očakávam, že jej vylepí facku. Nič také sa však nedej. Majetnícky cigáň...
Len prešli a a zanechali istý odkaz o spoločnosti.
Staršia pani so záhrady už je preč. Kvetiny sú posadené a zaliate. Na dnes sa jej práca skončila. Súdim aj podľa toho, že tam nenechala žiadne náradie.
Ani som nepostrehol kedy odišla, predsa len silná, inteligentná hádka dvoch tmavších členov tejto spoločnosti si vyžadovala všetku moju pozornosť.
Chlapík a pes. Starý bezdomovec, zarastený, v šatách, už prilepených na koži a čokel, vyziabnutý so zničenou srsťou.
Kráčajú ulicou, idú priamo oproti mne. Sú akousi symbolikou týchto dní. Vyzerajú spokojne, majú jeden druhého a nemenili by. V tomto je láska čarovná.
A kým bezďák zavítal k neďalekým košom, pes prišiel navštíviť mňa.
„Jak si to vedel? “ Smejem sa. Z vačku vytiahnem kus chlebu s klobásou a hádžem mu k nohám ten pozostatok mojej desiaty z práce.
Je a je šťastný.
Je šťastný a preto som šťastný.
„Fijuff, “ energicky pískne zarastený bezďák.
Čokel sa na mňa pozrie - „díky moc a čau, “. Docupítka k pánovy a vyskočí do starého kočíka, ktorý práve šťastný majiteľ získal.
A tak si spolu idú šťastný majiteľ, ktorý práve vyhral malú čiastku v Kene a najedený čokel, spokojne sediaci a neúnavne sledujúci cestu, ktorá ich čaká.
Sledujem hodinky. Vyšli ma len 10 euro a tak sa nespolieham na ich presnosť.
Vstávam, vychádzam po schodoch do paneláku, ktorý je hneď za lavičkou a pomyselne sa lúčim z ulicou.
Idem domov.
Manželkin milenec už odišiel.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár