Sedím v izbe. V ústach mám príchuť hodinového dútnika – teraz už skôr v podobe žmolku a dobrej brandy. Pachuť semena a rajčiny je dávno zažehnaná. Kým okno prepúšťa skôr šero, pretavujúce sa do tmy, ja nechcene prepúšťam svoje srdce do svojho mozgu. Kombinácia určite nie tak dobrá ako brandy a dútnik. Áno, je to tak chytá ma nostalgia!
Som presvedčený, že je to ona, či jej veľmi podobná odnož.
Nostalgia...
Zabudol som ako chutí nostalgia, necítil som ju už roky.
Ďalší baf z dútnika zarazený brandy.
Premýšľam čo je to láska. Nemyslím lásku rodiča a dieťaťa, či lásku šimpanzej samice, ktorá vychováva mľaďatá gepardov, o ktorej som čítal.
Myslím bohapustú lásku dvoch ľudí. Myslím, že – a teraz mi budú všetci zamilovaný hrdeľne odporovať – že láska, cela láska dvoch partnerov je o tom, že ľudia nechcú byť sami. Ľudia nedokážu byť sami. Majú s toho panický strach.
Aké úbohe.
Ľudia, ktorý nikoho nemajú sa na svoje lásky, či už „normálne“ alebo tie platonické až chorobne viažu. Je to fakt šialené... Degenerujúcejšie ako drogy.
Nech sa na to dívam akokoľvek, skutočná láska so srdca plynie z obavy so samoty, a čím je väčšia, tým väčšia je aj láska.
Nie, nerátam s tým, že by so mnou ktokoľvek súhlasil. Láska je pre väčšinu ľudí príliš citlivá téma. A tý, pre ktorých nie je, ľúbiť nechcú, či nevedia.
No a tý ostatný nesúhlasia.
Tak hlboký cit. Cit pre ktorý básnici po celé stáročia nemohli spávať. Ten cit pre ktorý ľudia robia nemožné, opustia rodiny, porušujú zákony, šplhajú na skaly, plačú, kričia, utápajú sa agónií a extázi momentov.
Ten cit, ktorý je pre mnohých zmyslom života a náplne. Ten cit nemôže mať tak úbohe korene.
A môže! Moja teória je, že dvaja ľudia sa cítia osamotene, akotak si povahovo sadnú, dopĺňajú sa – bum! Láska.
Bum! Pičovina. Myslím si, že ak by, akýkoľvek povahovo rozdielny dvaja ľudia – predpokladajme opačného pohlavia – skončili na opustenom ostrove, skôr či neskôr by sa do seba zamilovali. V podstate im nič iné nezostáva.
To je tá láska... V podstate sa dá milovať hocikoho, záleží len ako to beriete. Asi záleží od psychiky.
Opriem sa o kožený gauč. V izbe je už naprostá tma, moje myšlienkové pochody na konci. Hasím dútnik a dopíjam posledné hlty.
Vstávam, sťahujem si gate, s penisom v ruke a otázkou na perách - „aká je teda moja láska k mŕtvej nahej žene s rozťatou hlavou na zemi podomnou? “
A s prvým zásuvom si aj odpovedám - „famózna! “

 Vymyslený príbeh
Komentuj
Napíš svoj komentár