V jeden deň.
Niekde tam.
Kde začína deň. Kde začína nádej.
Stál. Vlasy mu povievali vánkom. Dlhé vlnité vlasy a šedivejúci porast. Stál. Sledoval východ slnka. Zima, zima dnešnej noci sa strácala. Slnko. Teplo.
Stál. Kdesi dole zavíjali staré levy. Divoké. Neskrotné. Ako jeho srdce.
Stál. Na čiernom útese. Sledoval, ružové nebo.
Usmieval sa. Múdry muž. Muž čo pochopil svoje bytie. Pochopil, že to má zmysel.
Šiel. Zišiel dole. Prechádzal sa medzi divokými antilopami. Sledoval ich neskrotnú krásu. Chodil medzi nimi, slobodný a nespútaný. Neriešil nič, iba kľud vo svojej hlave.
Zastal. Posadil sa. V kľude do tureckého sedu. Zavrel oči. Vnímal zvuky, vnímal vône, vnímal pokožku, vnímal kľud.
Odrazu prišli levy, staré unavené levy a začali okolo neho chodiť, v kruhu, prišli slony, veľké, silné unavené slony, začali okolo neho chodiť, spolu s levmi a antilopami.
Muž vstal. Prešiel popri zvieratám.
Vyšiel hore na útes a sledoval synfóniu.
Tisíce zvierat, státisíce ktoré sa blížili k jednému miestu.
Aby tam chodili v kruhu.
Krik a hluk moderného sveta ustal.
Svet začal byť tým čím byť mal.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár