Znova raz zapísaný slovami. Bezvýznamnými pseudoslovami za pochodu melodií. Bezvýznamné pre bezvýznamného čitateľa. Píšem to a som chladný. Naprosto chladný. Emócie, ktoré zomreli.
Prevrat.
Dnes v noci chystám prevrat. Zmenu. Chcem zmenu.
...ako som povedal bezvýznamnými pseudoslovami, ktoré sa pravdepodobne nevyplnia. Ťuk, ťuk do klávesnice. Ako plesk, plesk, hrachu dopadajúceho na stenu.
Únava myslieť. To myseľ nepozná. Nemení to ani fakt, že emócie zomreli.
Krásna melódia. Krásne slová.
A nič.
Čo viac by som mal chcieť.
Bez emócií... úsmev. Nemá dôvod.
Strelte ma do hlavy brokovnicou a znetvorte moje telo.
Bezproblémov.
Z úsmevom.
Umieram ako umelec, umieram ako človek.
Umelec, ktorým som nikdy nebol a človek, ktorým už roky nie som.
...ťuk, ťuk...
Pre nikoho, nič.
Neznie to tak? ... ale je to tak! Áno, smejem sa a som spokojný. Potetujte ma, vopchajte mi do huby jointa, puste punkrock. Mne je to jedno.
Nikdy som sa nikoho neprosil aby som bol vynímočný. Postačilo by mi byť obyčajnou ovcou, pearc v nose, kerka na ruke, čašník, čo fajčí Malborky, občas zahulí, pošuká niaku ženu. Pičuje na svet a smeje sa.
...ťuk, ťuk... ďalšie ťuk, ťuk vo svete bezvýznamných slov.
Pseudoblog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár