Sledujem ich.
"Čo mi dneska prinesiete? " Pýtam sa ich.
Rozmarné kvety a mladé púpavy. Sedím a oni ma v sústredenom kruhu obklopujú. Deň prežíva svoje poludnie a ja hľadám svoj rozmar.
Som kdesi tam, uprostred tých kvetov. V rýchlom svete, ktorý nebol stvorený pre mňa. Som tu omylom, v zlej dobe na zlej planéte.
Dosť bolo.
Vstávam a zosypávam uschyňajúce kvetiny. Odchádzam s parku neslobody a mylných okamihov aby som objavil čaro nespútanosti.
"Nemáte cigaretu? " Pýtam sa postaršieho muža.
Mal.
Sledujem, sledujem, kráčam, fajčím, myslím, ...myšlienky čo doznievajú svoje bytie. Budúcnosť, ktorú som sústredil na to čo bolo.
Veľa sa zmenilo, zmenilo, veľa sa zmenilo za poslednú polhodinu.... prsty, prsty čo neovládam, myseľ čo ovláda mňa, ja ju nie, myšlienky čo nevládzu plynúť a realita čo kdesi unikla, ...kde som som...kde som to ja?
Realita unikla...kdesi zmizla, ja nevládzem dýchať, vo svete rýchlych áut, vo svete smogu a neslobodných prianí. Kde som? Púpavy zmizli, som pod nátlakom. Okamihy bytia... Kde?
Okamih bytia. Tak krásny a nekonečný. Utieram si karpiny z očí, vidím ostro, vidím kontúry sveta. Škriabem sa za uchom, ...čo si tam mám. Nie, nie je to dvojdňová žuvačka, ktorú som tam zabudol.
Púpava... Beriem ju do prstov a fúkam. Milióny padáčikov čo sa v smere vánku povievajú priestorom. Semiačka nádeje. Padáčiky čo tvoria nové a nové púpavy. Okamihy bytia.
Kráčam, predo mnou je nekonečný svet. Svet prianí a možností. Kapitán, ktorému uviazla loď môže plávať.
Snaha byť slobodnými nás robí neslobodnými.
Padáčiky púpavy dopadli na betón. Smutne hľadím na niečo čo malo byť inak. Zdvíham padáčiky, jeden po druhom aby som ich hodil do trávy.
Všetko je akési poddajné. Všetko akoby plynulo tak ako má plynúť, všetko je krásne ako z obrazu. Nekonvenčné a nestále... Krásne.
Emócie sú život. Nedajú sa chytiť, dajú sa len žiť.
Krásny pocit. Predo mnou celá planéta. Zhlboka, skutočne zhlboka sa nadýchnem.
Idem žiť.
Slobodu čo nezastavíte.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár