Kokotizmus.
Nebola to však jediná chvíla, kedy ma v ten deň oslovil „osud“, alebo aspoň jeho paródia. Sedel som práve v lese na spadnutom strome, onlohu som sice spoza korún nevidel , ale bola zatiahnutá. Práve som si hovoril niečo ako - „všetky moje problémy vyplívajú z mojej nezodpovednosti. Zajtra tam už musím ísť, proste musím! “ V tej chvíli sa na strome – videl som skutočne niekoľko stometrovú plochu a bolo to skutočne len tom strome – objavilo slnečné svetlo v akomsi zvláštnom znaku. Zasvietilo a zhaslo. V okamihu mi hlavou preletela myšlienka - „bolo to kvôli tomu, znamená to, že je skutočné dôležité aby som tam šiel, lebo inak sa všetko zrúti? “ Zažiarilo a zhaslo to ešte raz.
A už ani potom ani predtým. Len vtedy a tam.
Bola to prahsprostá náhoda a v tomto ma vesmír nikdy neprestane udivovať. Prekliate náhody.
Ubehlo niekoľko hodín, šiel som za tmy na ceste smerom od tvojej školy po dráhe 21-tky, alen a opačnej strane. Keď som doputoval lesom, vynoril som sa niekde v jej tvojej školy a tak som si povedal, že bude fajn zistiť koľko mi teda vlastne cesta – krížna – tvoja škola, alebo naopak tvoja škola – krížna – bude v pešom pohodovom tempe trvať. Stále sa mi v hlave vynáral tvoj obraz ako tvrdí, že je to strašne ďaleko. A aj keď som hneď po príchode domov skontroloval čas – je chválihodné, že som nezabudol – teraz si už nespomeniem, koľko mi tá cesta trvala.
Každopádne som už bol niekde za pumpou „óemfaulky, “ rukávy mikiny som mal natiahnuté až na prstoch a nohavice príjemne spustené pod zadok, no a keďže som si hudbu v ten deň pustil iba raz – a to pri motaní cigarety ako pán Bratislavy, z nohami vysiacimi do kameňolomu – tak mi hudba prišla príjemná, neopočúvaná a ja som sa do jej rytmov – osvetlený len lampami a svetlami oproti idúcich áut, či kamiónou - ladne ponášal na inak prázdnom chodníku popri bratislavskej rušnej diaľnici – no ono to bola skôr trojprúdová cesta, ale jednoducho diaľnici. S doprovodom celodennej prechodenosti a vyčerpanosti, mi to robilo zvláštnu, ale pozitívnu náladu.
Práve proti mně šiel autobus – bol to jeden s klasických spojov na tejto ceste. Aby ľudia dnu neboli odsúdený tme a beznádejí, bol vnútri vysvietený bielimi neónmi.
Práve prechádzal okolo mňa. Čas sa v posunul o zopár mesiacov dopredu a nastala zima. I keď v strede chodníku bolo čisto, po jeho krajoch boli – vďaka údržbárom prostredia (alebo ako sa preboha tý chlapíci v reflexných vestách, čo čistia cesty volajú – čističi ciest, upratovači, muži v orandžovom či odpadlíci? ) - kopce začierneného snehu, tiahol sa po bokoch celého chodníku. A ikeď pár vločiek jemno poletovalo vzduchom, aby nakoniec dopadli na vyčistený chodník, bolo to inak práve suché obdobie zimy.
Žiadne čierne mláky sneho-solného roztoku, ktoré by autá a predovšetkým rovnako zababrané kamióny rozfľakovali, žiadny mokrý, biely sneh v ktorom sa človek brodí a po príchode domov môže všetko čo mal na nohách nechať vysušiť... Nič, bolo to suché obdobie zimy.
Práve prechádzal ten autobus a ja som dúfal, že ma uvidíš. A že ja uvidím teba. Nevideli sme sa už niekoľko týždňov, lenže tentoraz, tentoraz som vedel, že sa neuvidíme už nikdy. Strašne si mi chýbala a v mojom srdci, zostala iba tmavá, čierna diera. Diera tak tmavá, že ak by sa chcel ktosi pozrieť dnu, hlavu by už nevybral, pretože by žiadnu hlavu nemal.
No a ten autobus prešiel. Zanechal za sebou iba jemný závan ako spomienku na svoju existenciu. Čas sa znova vrátil o niekoľko mesiacov späť do prítomnosti. Znova bol október a mne bolo v mikine na vídatnej ceste celkom horúco. Nebol tu sneh a už ani autobus. Bol tu len ten hnisavý pocit. Pocit samoty a zúfalstva, pocit, že ťa už nikdy neuvidím (človek si uvedomí vážnosť tohto slovného spojenia, až keď si uvedomí jeho celkom reálnu a nezvrátitelnú možnosť a fakt, čo to vlastne znamená).
Kráčal som ďalej a tváril sa, že sa nič nedeje. Kráčal som ďalej ignorujúc neoblomný strach, že jedna desivá predtucha (alebo to bola vyhrážka? ) a ten pocit, čo mi pnel v srdci sa neprevalí ako spráchnivený strom. Ten pocit, ktorý mi pri prechádzaní autobusu prišiel taký reálny, že ešte celú cestu potom som s neho mal chuť padnúť na zem, vypľuť krv a vzdať život. A mne neustále v hlave rezonovalo to slovné spojenie – nikdy neuvidím.
Neverím v osud a ani v boha. Neviem či existujú nápovedy, znaky, ktoré sú všade okolo nás a dajú sa rozluštiť bdelím pozorovaním.
No verím v pocity, ktoré sa môžu zaryť hlboko do srdca.
Skutočný príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
delfi
7. 10.októbra 2009 22:22
....to sme dvaja.....
3
je zarážajúce, že veci, ktoré nám prídu najviac nepredtsaviteľné v zmysle, že si ich vieme predstaviť,ale tá prestava prerazí vnútro ako betónová tyč,tie veci po tom,ako sa stanú donútia človeka odradiť sa od dna. padnúť tam, kam nikto nedovidí,až kým nieje kam hlbšie.. len vyššie a my pídeme na to, že strach je stokrát horší ako samotná realita. a to je pravda. ale v tomto prípadne je strach neopodstatnený, lebo ja nikam nejdem:c)
Napíš svoj komentár