Tichá Tma

Bol to deň. Deň ako každý iný. Ležala na tráve a sledovala zopár plávajúcich mrakov na inak krásne modrej oblohe. Bola jar. Príroda prestala zívať a už sa úplne prebrala. Slnko nenápadne opaľovalo jej po zime bledú pokožku. Ležala na tráve a púpavy ju šteklili na nohách. Premýšľala nad oblohou. Prečo je vlastne modrá? V noci priesvitná, aby na nás žiarili milióny hviezd a cez deň modrá. Premýšľala aké by to bolo fantastické vyletieť ústrety tej modrej. Modrá, modrá, modrá a zrazu jemný vlkz do čierneho objatia, obaleného miliónmi svetielkujúcich bodiek. Nádherný vesmír v celej svojej obnaženej kráse. Nekonečný a rozmanitý. Tichý a famózny. Bez problémový, tak ako len tak obrovský priestor ukrývajúci zmysel života môže byť. Aké nádherné by bolo plávať ním, plávať vesmírom, odhaľovať žiarivé, farebné zákutia vesmíru - krútiacej sa v jednom bode sústredenej tak obrovskej energie. Tou energiou je vesmír.
„Petra! “ Zaznel chrapľavý opilecký hlas.
Vstala a oprášila sa.
„Petra, poď už do piče! “
Šla teda. Šla trpieť ďalšie opilecké týranie svojho otca.
Ešte raz sa tam pozrela. Tam hore, na modrú oblohu, za ktorou sa ukrýva nekonečný, slobodný priestor bez urážiek a ponižovania.

Bol to deň... deň ako každý iný.

 Vymyslený príbeh

3 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu