"Martin je sukničkár," povedal raz cez prestávku Patrik. Očividne si všimol, že Veronika má oči len pre neho a to sa mu nepáčilo.
"Nie je sukničkár. Proste sa oňho zaujímajú dievčatá," bránila ho Veronika. Ale Martin si ju aj naďalej vôbec nevšímal. Nesmelé Patrikove pokusy o zblíženie ju hnevali. On nevidí že oňho vôbec nemá záujem?? Raz ju Patrik pozval do kina.
"Už som ti raz povedala že s tebou nikam nepôjdem," povedala Veronika trochu tvrdo. Napriek tomu sa do nej Patrik beznádejne zamiloval. Stále myslel na jej jemné orechovo-hnedé vlasy, na jej modré oči ktoré naňho občas pozreli tak chladne a odmietavo ale aj na jej úsmev ktorým ho obdarila stále keď jej pomohol s matikou. Ale v podvedomí cítil že ho nemá rada. A to ho bolelo. O mesiac sa ju pokúšal znova niekam pozvať.
"Patrik! Ja s tebou nikam nejdem! A...si otravný! Nechaj ma!" kričala. Tento výbuch si všimol aj Martin a schuti sa zasmial. "Trápne! Dala ti kopačky?" spýtal sa s ironickým pohľadom a znova sa zasmial. Veronike sa podarilo zachytiť Martinou pohľad a usmiala sa naňho. On jej úsmev prvýkrát opätoval. Na chodbe sa stretla s Patrikom.
"Prečo si ku mne taká?" spýtal sa jej a v očiach mu videla bolesť. Zrazu Patrik cítil, že ho niekto chytil za plece. Bol to Martin.
"Nechaj ju! Ty nevidíš že o teba vôbec nemá záujem?" spýtal sa Martin. Patrik si z ramena striasol Martinovu ruku a rýchlym krokom odišiel. Práve definitívne stratil nádej že ho raz Veronika bude mať rada. Ešte zahliadol ponad plece ako sa Martin skláňa k Veronike a viac už ani nechcel vidieť. Veronika sa cítila úžasne. Dal jej pusu! V hlave už mala romantické sny a predstavy o ich spoločných chvíľach. Veľmi ho ľúbila. Ale keď na druhý deň prišla do triedy, videla Martina ako sa objíma s Renátou, jednou spolužiačkov. Išla na záchody a tam sa rozplakala. Jej romantické sny že odteraz bude v Martinovej blízkosti sa zrútili ako domček z karát. Preplakala celú vyučovaciu hodinu. Keď sa vrátila do triedy, čakala nejakú podporu, láskavé slovo od niekoho kto ju má rád. Ale všimla si že Patrik, jediný človek od ktorého by to očakávala, chýba. Nesedel na svojom mieste. Nebol tam. A vtedy sa už zosypala. Patrik k nej bol vždy taký milý a pozorný, snažil sa ju vo všetkom podporovať. Zrazu si uvedomila aká je hlúpa. Keby tak vedela kde Patrik býva. Keby aspoň mala jeho číslo! Ked už chýbal týždeň a nikto o Patrikovi nič nehovoril, zmocnila sa jej zlá predtucha. Niečo sa mu stalo...túto myšlienku počula v hlave stále dookola. A potom jeden spolužiak povedal triednej, že Patrik havaroval v aute kamaráta a teraz je v kóme. Celou triedov sa ozývali prekvapené vzdychy a spolužiaci na seba hádzali neveriacke pohľady. Veronike sa zrazu zrýchlil tep. Neskôr zašla za spolužiakom ktorý sa dozvedel o Patrikovi a spýtala sa , ako sa to stalo. "Vraj sa opil. Nič viac neviem," povedal jej. Vtedy jej bolo jasné, že sa opil kvôli nej. Vedela, cítila že ju ľúbi. A ona ho len ignorovala a bola k nemu celý čas chladná napriek tomu že on jej stále pomáhal a bol k nej taký láskavý. Podarilo sa jej zistiť nemocnicu kde ležal. Podišla k recepčnej a spýtala sa: "Patrik Hudák?" a recepčná jej odvetila: "Tretie poschodie dvere hneď naľavo od výťahu." Veronika sa ani nepodakovala a utekala po schodoch. Počítala schody a utekala tak rýchlo až pár krát spadla. Potom vrazila do dverí. Pri posteli kľačala bruneta a držala Patrika za ruku. V rohu izby sedel muž veľmi podobný Patrikovi. Boli to jeho rodičia.
"Do-dobrý deň!" pozdravila Veronika.
"Kto si?" spýtala sa Patrikova mama. Veronika si všimla že plače. Veronika tresla prvú lož akú si len mohla vymyslieť: "Ja som jeho dievča..." odvetila. "Necháme ťa tu s ním nachvíľu...ale len na pár minút," povedal Patrikov otec a rodičia neochotne opustili izbu. Veronika padla na kolená k posteli a Petrika pobozkala na líce, silno ho držala za ruku a plakala.
"Ja za to môžem. Ja môžem za to čo sa ti stalo! Nikdy som nemala v úmysle ti ublížiť...ale som krava. Pritom si ten najmilší a najzlatší chlapec akého som kedy poznala a o Martinovi si mal úplnú pravdu. A...mám ťa veľmi rada!" plakala a celá zúfalá si uvedomila že ju vlastne nepočuje. Položila svoju hlavu na jeho hruď a vzlykala. Zrazu sa jej zdalo, že Patrik sa pohol. Rýchlo zdvohla hlavu. Mal otvorené oči! Mala chuť ho vybozkávať, objať ho, odísť s ním, byť navždy s ním ale len ho držala za ruku, ohromene na neho pozerala a plakala ešte viac. "Milujem ťa...Veronika," povedal a snažil sa o úsmev. O hrejivý krásny úsmev ktorý Veroniku zaplňal láskou. "Aj ja ťa milujem! Neuvedomila som si to lebo som bola zaslepená Martinom!" povedala a pobozkala ho na ústa. Bozk jej opätoval ale zrazu sa jeho pery prestali hýbať a boli akési chladné. Do izby vbehla sestrička aj rodičia a prístroje okolo Patrikovej postele začali pípať. Tie zvuky si Veronika bude pamätať navždy: "Pip, pip, pip, pííííííííííííp..." Sestrička pozrela na rodičov aj na Veroniku pohľadom ktorý hovoril: "Je mŕtvy, je mi to ľúto." Patrikova mama zavrieskala a jej manžel ju chytil do náručia a silno ju držal. Veronika si sadla na lavičku v čakárni a pustila sa do usadavého plaču. Uvedomila si že už chlapca ako Patrik nikdy nestretne. pochytili ju depresie. Cítila že život bez Patrika nemá zmysel...nasypala do seba celú krabičku liekov. Zdalo sa jej že samovražda je tá najlepšia cesta. Zrazu pocítila akýsi dotyk. Obrátila sa. Bol to Patrik, jej babička, teta a všetci príbuzný čo jej umreli. Patrik jej s úsmevom podal ruku...a Veronika sa jej s úsmevom dotkla. Odišli.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár