Moje rande s Pánom Dokonalým

Počas Jeho narodeninovej oslavy som sľúbila, že sa Mu budem opäť viac venovať, pretože na moje zahanbenie som sa posledné dni k Nemu správala veľmi nepekne. Neprihovárala som sa Mu a keď mi niečo hovoril jednoducho som Ho ignorovala a spoliehala sa len sama na seba.

A tak sme sa na Jeho párty dohodli, že 26.12. si dáme rande. Len ja a On. Keď nastal deň "D" naše stretnutie začalo hádkou. "Priniesol si sneh? Prečo? Dobre vieš, že ho nemám rada."

Po mojom miernom trucovaní ma Boh predsa len dostal von do ulíc a zaviedol ma na miesto kde kvitli jarné kvety! Žlté kašky boli rozliate pozdĺž celého chodníka. Ján Buc často o Ňom hovorieva, že je najväčším romantikom zo všetkých, ale že až takýto to som naozaj nečakala. Niekto by povedal, že sa "príroda zbláznila", ale ja som to v tej chvíli cítila ako Božiu lásku ku mne.

O pár metrov ďalej sme stretli troch jazdcov na koni. Možnože boli z neďalekého Suchého Vrchu.
"O, Pane, kone? Už chýbajú len orgovány a všetko bude úplne dokonalé!"

Znenazdajky sa na mňa vyrútil obrovský, mohutný pes. Našťastie mal hravú náladu, nie útočnú. Svojimi prednými nohami sa zatúžil zaprieť do mojich ramien. Nuž, spolu sme balancovali vo vzduchu až kým jeho váha nado mnou nezvíťazila a neposadila ma do blata. Jeho mladý a sympatický majiteľ mi hneď priskočil na pomoc a s neskrývaným pobaveným úsmevom mi podal ruku. Môj fľak na zadku pripomínal nevydarený terč. Cítila som sa zahanbene, ale napriek tomu som sa nemohla udržať smiechu. A ani ten chalan dlho neváhal a zo svojho úsmevu prešiel do smiechu a potom do záchvatového rehotu. "Aspoň sme sa zasmiali."

Rozlúčila som sa a šla som si svojou cestou. Ten chalan na mňa zakričal, že by som tade nemala ísť sama, lebo sú tam medvede. Odpovedala som mu: "Nie som sama." A Bohu som v duchu dodala: "Medveďa som už stretla, chýba ešte diviak."

Vyšla som na Tajovku Kalváriu a v rozhovore s Bohom som objavila umelé orgovány! "Bože, Ty nemáš chybu." Za kalváriou sa sankovali deti. Ich radosť ma dojala. Pre detský úsmev znesiem aj sneh.

A na záver Boží humor. Tesne pred Tajovskou kopou (čo je bod, ktorý delí les od "civilizácie"), prebehol pred mojimi očami diviak. Dupotal z kopca smerom k potoku a následne sa stratil niekde v lese. Stála som tam ako obarená. Keď som stretla v lese medveďa smiala som sa. Nie preto, že by mi to bolo smiešne, ale zo strachu a veľkého šoku.
No, teraz som sa smiala zo srdca, lebo som cítila, že to bol Boží vtip. Diviak sa na mňa ani nepozrel, bola som mu úplne, ale totálne ukradnutá. Jednoducho predo mnou prebehol a zmizol. Moje oči ho vnímali len pár sekúnd.

Boh k nám hovorí jazykom, ktorému rozumieme len my. Boh vždy vie ako ma má potešiť a rozosmiať, škoda, že často Mu to nedovolím.

Vďaka Bože za Tvoj láskavý humor.

 Denník

7 0 1 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu