Ako som mohla pomôcť, no vykašlala som sa nato

Včera som kráčala Nitrou, tak ako kráčam denno-denne, cestou ktorú som sto, ba i tisíce krát prešla. Išla som so spolužiačkou, cez autobusovú stanicu a ponáhľala som sa na jedno stretnutie, na ktoré som sa veľmi tešila. Každí, kto dochádza, alebo je z mesta dobre vie ako to chodí. Na peších zónach ležia podnapitý ľudia, kde-tu niekto očúrava chodníky, alebo mestské pamiatky, alebo do vás narazí niekto, kto páchne ako liehovar. Koľko krát za vami dokonca niekto prišiel, pýtať peniaze „na autobus“ a chodí do dnes, s tou istou výhovorkou, že si kdesi zabudol svoju peňaženku a nemá sa ako dostať domov.

Rodičia nás od samého mala kŕmili frázou „Nikdy sa nerozprávaj s nikým cudzím“, včera som ich poslúchla, aj keď mi všetko vnútri našepkávalo niečo iné. Ľudia sú už takí...boja sa ľudí. Popri tých všetkých predsudkoch nevedia rozoznať kto ich pomoc skutočne potrebuje a kto nie. V tej chvíli sa začína skutočné filozofovanie..keď človek stojí na pokraji svojho rozhodnutia a nevie sa odtiaľ pohnúť.

V skratke...

Ležal tam človek (bezdomovec )...To je jedno kde, jedno kto to bol. Rukami si obopínal kolená. Mal na sebe iba nejaký sveter, roztrhané nohavice. Ležal ako každý iní...Tvár mal na kolenách, mal rozbitú hlavu. Ľudia tadiaľ chodili, niektorý zohli hlavu, iní nie, ostatní ho obchádzali, dokonca sa ani nepozreli. Prečo ich v tej chvíli nenapadlo zavolať žiadnu pomoc? Lebo predsudky...Mohol ich okradnúť, mohol byť na nich nepríjemný... Napadla ma tá myšlienka, ale hneď som ju zamietla, presne ako oni.

Neskôr keď som tadiaľ prechádzala asi o pol hodinu, človeka (bezdomovca) už nakladala sanitka. Stáli pri ňom dvaja mladý, chlapec a dievča (asi 18r.). Mal rozbitú tvár, celú zakrvavenú a spuchnutú. Krv sa z neho doslova liala...nebyť tých dvoch..

Pomáhanie ľuďom nás robí vznešenejšími.....

 Úvaha

5 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu