mne sa páčia tí ľudský ľudia, takí, ktorí sa neboja povedať čokoľvek, neboja sa spýtať na cestu, no ak náhodou práve takých nestretnem, tak tých obyčajných, ktorým sa ich sny už rozpadli na črepy ubezpečím, že črepy prinášajú šťastie. Ako druhé by som sa ich spýtala ako slávia Vianoce a ako posledné, či ich niekto čaká. Doma, v kaviarni oproti, v knižnici, v autobuse..kdekoľvek..Pretože mňa áno...
Tam niekde v diaľke bude na mňa myslieť každý deň. Bude ma to chvíľku trápiť, ale vždy bol toto môj sen a túžba za ním bola silnejšia než čokoľvek. Vždy som chcela len tak odísť, zo dňa na deň, nikomu nič nepovedať, nie preto, že by mi na nich nezáležalo, ale preto, aby mi nebolo ešte viac smutno. Chcela by som sama precestovať toľko nových krajín....
Dĺžka života je stvorená práve nato...Každý takýto deň by bol môj malý život...
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Aj ja si prajem veľa cestovať ...
a veľmi rád zisťujem, že to čo nerobím nerobím zbytočne