Chcela som byť spisovateľkou, príliš rada vymýšľam a preháňam. Myslela som, že stačí milovať samotu, trpieť polku svojho života depresiami, poznať dokonale diela iných spisovateľov, sedávať v kaviarňach a pýtať sa ľudí na všeličo. Myslela som, že na splnenie môjho sna (na vyštveranie sa na tú najvyššiu horu) postačí všímať si (laná a chodníčky, po ktorých sa dá ľahšie kráčať). Dnes si už však nemyslím nič. A predsa som toho názoru, že človeka by nikdy nemal odradiť svoj neúspech.
Práve prežívam svoj Osobný príbeh. Ak zavriem túto kapitolu života, pocítim bolesť. Bolesť nás však robí silnejšími, poháňa nás (ako jesenný vietor lístie z leta) tam, kam by sme sa v záujme vlastnej spokojnosti nikdy nevybrali.
Nechcem vás odradiť pri čítaní, akousi pietnou atmosférou môjho blogu....
Viete čo si myslím?
Že človek jednoducho Tam Hore má predpísaný svoj vlastný osud. Ako často denne používame frázy :“ Osud ma sem zavial. Osud to tak chcel.“?
Bol Osud, že si stál presne v tú sekundu na tom istom mieste ako ja, že si sa na mňa pozrel presne v sekundu, keď ja som hľadela na teba, že si sa odhodlal....že som ťa odmietla...
Čokoľvek, čo osud zariadil a človek preto chvíľu trpel, bolo potrebné k našej súčasnej spokojnosti.
Nie nadarmo sa vraví: „ Po búrke prichádza dúha a tá je zvyčajne krásna a farebná! “
A na záver jeden krásny verš z Malého princa-
-Je to už takmer zabudnutá vec, znamená to, vytvoriť si puto. Ty si pre mňa zatiaľ len malý chlapec, podobný stotisícom malých chlapcov. A nepotrebujem ťa. A ani ty nepotrebuješ mňa. Ja som pre teba iba líška, podobná stotisícom líšok. No ak si ma skrotíš, budeme jeden druhého potrebovať. Budeš pre mňa jediný na svete a ja budem pre teba jediná na svete.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
to co si napisala je smutne ale nadherne...