Píše sa deň 9.októbra 2008, Nové Zámky, 8 hodín ráno:
Moji spolužiaci už na brigáde v sade vzali jablká útokom a ja čakám spolu s partiou 10 ľudí na príchod oných (ako ich nazvať...) ...autorít... do priestorov autoškoly. Dlhé chvíle čakania si spríjemňujeme vzájomným znervózňovaním a zneisťovaním sa ohľadom predpisov.
Onedlho, vyššie spomínaní páni v uniformách dorazili a my sme už testy mali pred sebou. Nebol by som to ja, kebyže neschytám najťažší test z tých 32, čo už, tá 3,1%-ná pravdepodobnosť, je v mojom prípade veľká Po prekliatí všetkých svätých som test odovzdal a nasledovalo ďalšie čakanie...
Čakanie...čakanie...
Sladko-kyslé výrazy mojich spolužiakov naznačovali značne zmiešané pocity. Ani sa nečudujem, v tej eufórii a katarzii...
Medzitým nám, konečne, dorazili výsledky: každý spravil! YEEESSS! Najobávanejšia časť skúšok úspešne zvládnutá!
Ani sme sa veľmi nespamätali z návalu radosti, a niektorí už aj so slzami v očiach sedeli v aute a pohýňali sa. Ja som si vybral, veď prečo nie, väčšie auto. Nakoniec sa mi to aj oplatilo, pretože rovnosť väčšie auto = lepšia ovládateľnosť sa predsa len dokázala!
Sedím na zadnom sedadle, v myšlienkach niekde mimo, keď dostávam od autority č.2 otázky ohľadom chladiacej sústavy a mazania motora. Nejaké tie elementárne veci som okolo toho vedel povedať, takže na 2/3 som mal vodičák istý.
Po piatich minútach sa nachádzam na mieste vodiča. Aby som nezabudol, hneď si nastavím zrkadlá, lebo viem, že mnoho ľudí na to zabudne. Nastavím si sedadlo, zapnem pás, posledná kontrola. "Pripravený?", znela otázka, "Áno!" znela odpoveď. "Môžte ísť!"
Tak som sa teda pohol s autom a nechápavým pohľadom pozeral do zrkadla, prečo sa tí dvaja vzadu držia za hlavu... Ahá, ručná brzda! Fajn, hovorím si... Pripadal som si ako nejaká žena na prvej jazde (bez urážky, prosím).
Nasledovné rovné úseky cesty kombinované s centrom cesta a semafórmi boli ako vymyslené pre mňa... Inštruktor medzitým začal s autoritou rozoberať nedávne MotoGP v Brne, čo viedlo k značnému odpútaniu pozornosti od môjho značne neprofesionálneho spôsobu jazdy. O 5 minút som už parkoval a bol držiteľom vodičského preukazu...
Tá rádosť!!!!
Samozrejme, takýto životný úspech treba osláviť, čo sa aj podarilo, takže som domov odchádzal dobre najedený a mierne opojený šampanským.
Fotka na vodičskom á la väzenská, podpis á la transplantované ruky nekomentujem, hlavne, že ten cenný kus PVC mám v peňaženke a môžem brázdiť slovenskými cestami bez obáv, že naberiem prvé auto...
A vám ostatným, prajem veľa šťastia pri skúškach a hlavne mnoho kilometrov bez nehody
Napínavý príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
ena233
16. 1.januára 2009 18:59
diky potešil si ma, mňa to čaká v pondelok...xixi
2
tak ti gratulujem. ja som to zvládla včera a tiež som bola fajn vystresovaná. test som mala síce ľahký, no kôli stresu som si pri jazde takmer nevšimla červenú na semafore... ale nakoniec všetko dobre dopadlo.
3
ale tie prachy za jablká by som už chcela vidieť máš veľmi dobrý štýl písania
Napíš svoj komentár