- Ako si sa mal – spýtal sa Maťo medzi odchodom a príchodom čašníčky.
- Ale celkom fajn – povedal som – ale kvôli tomu tu nie sme.
- Nie – pozrel na mňa očami v ktorých bolo cítiť prebdený vikend v alkoholickom opojení, do tej miery do akej sa dá v tomoto stave bdieť, a po ktorých nasledovalo uistenie, že už nikdy nebude piť.
Alkohol ľudí zbližuje. No na druhý deň to býva horšie. Keď sa dozvedáte s kým v predošlú noc kde a ako. To je aj hlavným dôvodom prečo nepijem.
- Strašne som sa opil – povedal Maťo zahanbene. Vidiac však na mne, že po dvoch hodinách strávených v autobuse nie som v stave počúvať omáčky a tak som sa dozvedel, že zasa mal nočnú akciu s Viršíkovou. Viršíková je kočka, ktorá pracuje v rádiu a volá sa Juliana. Tak jej prischla prezývka Viršíková. Maťo to teda urýchlil a na môj úžas som už o druhej ráno, teda po necelých troch hodinách po príchode domov stál pred Maťovými dverami a odovzdával som ho do rúk jeho bratovi.
Prišiel som domov. Tam ma čakala, čo som samozrejme vôbec neočakával, Juliana.
- Kto neskoro chodí, sám sebe škodí – povedal som si potichu a keďže moja posteľ bola už obsadená, tak som sa v rámci nášho bisexuálneho zbližovania uložil k spolubývajúcemu Alexovi. Alex je prezvývka. Chlapec hráva sporadicky každý mesiac tak týždeň v pornofilmoch a Alex je take netradičné meno pre hercov jeho kalibru.
Keď som sa ráno prebudil, tak som sa prebudil prvý. O deviatej. Aspoň som si to myslel. Tak som si vliezol pod sprchu a púšťal na seba horúcu vodu, ktorej cenu určuje pretekár formuly, takže je to dosť na hovno. Ako celý štát napokon. No k tomu ránu.
- Dobré ránko, máme sa? – vstúpila do kúpeľne Juliana.
- Ale celkom fajn – odpovedal som a znovu mi napadlo, že by už bolo fakt vhodné kúpiť nový záves do sprchy. Nie že by som sa mal za čo hanbiť, no naše ženské návštevy potom zbytočne porovnávajú moje čosi s čímsi iným svojich frajerov, milencov a podobných zúfalých pokusov o splynutie duší a usmievajú sa.
Vyšiel som zo sprchy a už ma čakala káva, Alex v slipoch a na jeho ramene Viršíková.
- Čo ti povedal Maťo? – spýtala sa ma nečakane Juliana utierajúc Alexovi zasoplené rameno.
- Čo?
- Netvár sa. Viem, že si bol včera s ním. Vieš ja ho milujem. Mám ho vo svojom srdci... - potom to ešte pokračovalo takých päť minút a k slovu som sa dostal ja. Na sekundu.
- Chce inú, však? – znova začala. Keď som si vypočul jej verziu príbehu, ktorý som už počul včera v noci tak bol čas ísť do školy. Medzitým som sa stihol obliecť, odpísať na nočné esemesky a na odchode som sa jej spýtal: - vieš čo by sa stalo, keby niekto z Beverly Hills dostal AIDS? West Beverly High by vymrela. – a utekal som na trolejbus.
Škola prebiehala tradične viac menej úspešne. Pol dňa som strávil nad zháňaním nezohnateľnej xeroxovej kópie nezohnateľnej knihy na zajtrajší textový seminár. K čiastkovému úspechu som sa dopracoval dve hodiny po poludní, keď som mal sľúbený prepis kópie nezohnateľnej knihy ukradnutej z univerzitnej knižnice. Takto prichádzajú prváci o ilúzie. No napokon na tom nie je nič zvláštne. Ak niekto knihu ukradne tak je to vlastne jedno, lebo je to to isté ako by tá kniha bola v knižnici, no rezervovaná pol roka dopredu, teda de facto stratená na večné časy. Z vysokoškolských skrípt sa teda stáva určitý typ exkluzívnej samizdatovej literatúry. Vďaka Bohu za Erasmus/Sokrates. Vďaka nemu má aspoň časť slovenskej intelektuálnej vrstvy možnosť odkúšať si Sartrov pád do zrodenia. Po návrate domov účastníkov mobilít čaká taký pád, že dovidenia.
Sediac so spolužiakom Tomášom na pizzi v prestávke medzi dvomi zrušenými seminármi sme sa zamýšľali nad najzávažnejšou otázkou dňa. Akú pizzu si dať. Nakoniec sme sa rozhodli pre Kurvu. Tomáš má ekonomické zmýšľanie absolútne žiadne, no predsa som sa ho spýtal:
- Keď ideš do bordelu a môžeš si vybrať medzi jednou kurvou a kurvami štyrmi, čo si dáš?
- Jahodový džús – odpovedal a s úsmevom oznámil čašníčke, že si dáme Kurvu – citmi ochladenú dojku šťastia, poprosíme.
- A jahodový džús – dodal som.
Nato sa z rádia večne chrapčiaceho v Pizzi na križovatke dvoch ulíc ozval známy hlas Julianky. Pôsobil dosť depresívne na čo my, jej poslucháči dňom i nocou, nie sme zvyknutí. Keď si začala riešiť v éteri svoje víkendové trable s Maťom, čašníčka nám donisela jahodový džús. O pár minút neskôr nám Juliana znovu vstúpila do rozhovoru.
- Aha, niekto nám volá. Crn – Crn, kto je tam?
Vo chvíli, keď sa v reproduktore ozvalo „ Martin“ nám čašníčka položila na stôl Kurvu. Zdvihla hlavu a veľavýznamne povedala: - chcela by som poznať toho človeka komu sa tí dvaja vyplakávajú v noci na ramene. To musí byť dajaký idiot. - Zaknísal som sa vpred a vzad, zaškeril sa na ňu a v duchu ďakujúc, že mi diagnostikovala iba prvý stupeň som sa pustil do svojej Kurvy. Pravá ruka berie kus Kurvy do rúk, dáva si ju k ústam. Ústa sa otvárajú a so sťahovacími a rozťahovacími pohybmi žuvajú pizzu. Tomáš s nadšením hovorí o hodnotiacom seminári literárnej súťaže. Ja pijem. Ústa so otvárajú, prehĺtajú veľké pivo za dvadsaťdva. Vchádza Martin s bratom, vypľúvam pivo a začínam sa ním od smiechu dusiť. Pribieha čašníčka s utierkou a utiera mi mokrú košeľu. Bradavky sa vztyčujú...Tak toľko spomienka na pána Robbe – Grilleta. Pred odchodom nechal Tomáš ešte vrúcne pozdravovať majiteľa a odkázal mu, že by mal porozmýšľať či by nemal do jedálneho lístka dať aj Bačov kokot.
Tomášovi zavolala frajerka. – Kde si? – počkala na odpoveď, ktorú on nestihol sformulovať a pokračovala – sedíme v Rozprávke – čo je kaviareň umelcov a takýchto podobných prípadov – švihaj.
Mám ju rád. Teším sa keď mi zavolá. Na rozdiel od jej mobilného operátora. No hlavne, že je stručná. Niekedy rozmýšľam, že takú milenku by som potreboval. Príde, bez zbytočných rečí si vymeníme informácie a odíde. Bez predohry, dohry či nenávideného vychutnávania si.
Keď sme prišli do Rozprávky ešte som netušil, že práve som odštartoval druhú časť dňa končiacu sa ráno o tretej. Objal som Tomášovu frajerku, Ochrankárovu dcéru a Martina.
- Musíš objať aj Tomáša, lebo mi večer povie, že už ho nechcem – povedala Tomášova frajerka. Tak sme sa objali ako dvaja buzeranti, ktorí sa po katastrofálnej hádke kvôli pätnásťročnému Ferkovi z diskotéky Hot Havana znovu udobrili. Aspoň sa má na akademickej pôde znovu o čom hovoriť.
Téma, ktorá bola na pretrase pred mojim príchodom bola samozrejme Martin a Juliana. Fajne sme sa porozprávali zatiaľ čo okolo nás sa točil svet, ľudia k nám prichádzali a odchádzali, my sme tam stále sedeli a sedeli, niektorí ľudia čo odišli zas aj prišli a my sme tam stále boli. Proste typická študentská idylka.
- Pozrite kto ide – povedal Martin. Bol to Omikron, náš prednášajúci, ktorý si svoju nedostatočnú schopnosť zbaliť si kočku kompenzuje tým, že pozýva chľastať svojich šťudentov. Takou rýchlosťou akou sme sa presunuli inde nám môže závidieť aj minister hospodárstva. Pomocou nej by isto nebol len skúšobným jazdcom.
Zakotvili sme tam, kde sa riešia bôle a boliestky vysokoškolskej mládeže, teda v bare naproti škole zvanom Hjúston. Po úvodnej reči Ochrankárovej dcéry prerušovanej plynulými návratmi k problematike Martin – Juliana sme sa dostali k nápadu založiť spoločnosť ľudí aktívne tvoriach literatúru. Rozoberajúc túto našu iniciatívu a doťahujúc ju do geniality sme sa zhodli na najdôležitejšej a zatiaľ aj jedinej zásady nášho spolku podľa ktorej nebudeme organizovať vychádzky na okolité kopce mesta Prešova, veď schľastať sa môžeme aj na akademickej pôde. Úderom dvadsiatej tretej hodiny sme sa rozhodli zavolať na novozriadenú linku DPMP, kde nám tetuška s entuziazmom oznámila, že nasledujúci spoj je N3, že ide o tri minúty a tresla slúchadlom. Alkohol ľudí zbližuje. Aj takých, ktorý sú od seba na míle vzdialení ako napríklad naša skupina kritikov literárenj histórie a časníčka.
Asi na tretej zastávke na našej ceste na sídlisko sa z reproduktoru ozval chlapík, ktorého hlas nás privádza do nirvány: - Kontrola.
Na moju otrázku, či ste drahý pane normálny mi revízor odpovedal, že asi nie. Ale že ak už musia byť s kolegami v robote, tak si aspoň zarobia a ukázal na Martina, ktorý vyberal občiansky preukaz a podával ho kolegyni drahého pane. V tú noc zarobili. Mimochodom, volajú sa Urban, Želmíra a Gizela a ako sme sa dozvedeli po piatom pive v bare na konečnej trolejbusou, týmto povolaním plátajú dieru v rozpočte spôsobenú prechodným obdobím medzi strednou školou a prijímačkami na vysokú. O druhej hodine ráno mi zazvonil mobil. Zavolala mi Ochrankárova dcéra.
- Môžes si prísť po skriptá.
Tak sme spoločne s Urbanom, Gizelou a Želmírou nastúpili do trolejbusu N3, kúpili sme Maťovi dvadsaťkorunový lístok a kým sa v reproduktore znovu ozvalo „kontrola“ stáli sme pred Maťovými dverami a už tradične som ho odovzdával do rúk jeho brata.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Vidím, že tvoj študentský život je priam geniálny... a taký by mal byť život každého mladého človeka...
Tak už zajte s tým začnem...jednu Kurvu a možno aj Bačov Kokot jedno pivečko...dákeho kamoša s problémom/ľúbostným... ...fakt super ale zháňanie šk. pomôcok vynechám