Ako správny Slovák som čakal zlato pre náš tím. Hneď v prvý deň turnaja som si kúpil noviny len kvôli tomu, že tam bol leukoplast vo farbách slovenskej vlajky. Ani poriadne nelepil ale to nevadí. Nemám auto, takže som závidel iným, že si môžu dať vlajku a ponožky naň. No tešil som sa z toho, že aj Slovensko sa už ukáže vo svete ako organizátor. Veril som, že sa dostaneme aspoň do boja o medailu, hoci len bronzovú. No ako po väčšinu rokov aj tento rok dostala moja viera po papuli.
Neodsudzujem za prehru nikoho, robili čo mohli, aj keď niekedy sa dalo urobiť aj viac. Hra doma ich mohla viac naštartovať, no nestalo sa tak. A tak som vždy po prehre sedel sklamaný, sklamaný ako mnoho iných vlastencov. My, slováci, tí čo ozaj fandili, sme ostali sklamaní.
No sklamaní neostali tí, ktorí sa na tom stihli slušne nabaliť. Ten kto si niečo ukradol, okradol niekoho alebo len sprivatizoval do svojho vrecka. Ten má úsmev na tvári a je mu jedno kto vyhral.
Nech im to prospeje k viere, že niečo v živote dosiahli.
Ja sa teším z toho že som Slovák, a že hrdo môžem o rok kričať Slovenskoooooo
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár