A tak som ten kľúč vzala...zatiaľ len odložila na miesto, kde viem že ho ešte nájdem. Pre istotu...Ale dvere neotvorím...Len dúfam, že bude čakať kým prestanem trucovať. Zvyčajne mi to dlho netrvá,ale teraz potrebujem dlhšiu detoxikáciu. A ja by som jej aj tie dvere nechala otvorené, ale keď ona nechcela vstúpiť a zostať. Stále niekam odbiehala. Tak nech sa už ani nevracia, kým nebude stopercentne rozhodnutá či chce zostať. Ja som ju nevyháňala

Len mi žrala nervy, kto by mal na toto trpezlivosť?? Ale na druhej strane sa jej vzdávam ťažko Veď bolo by to iné keby zomrela, alebo zmizla jedného dňa, bez slova a už by sa nevrátila...Ale ona tam stojí, pred tými dverami ale nechce ísť ani dnu a zakaždým keď chce odísť sa vráti. Tak ma to prestalo baviť, zabuchla som jej tie dvere a ja som na ich druhej strane a stále počúvam či tam ešte stojí...

Bojím sa že odíde už teraz mi je za ňou smutno Prečo musí byť taká nerozhodná?? Je tvrdohlavejšia ako ja!! A to je už čo povedať!! A tak pochodujem hore-dole pod tými dverami ako lev v klietke a neodvážim sa ísť ďalej, veď čo keby sa konečne rozhodla a zaklopala...hoci len potichu a ja by som bola už preč a nepočula to?? Som naivná, keď verím že aj jej je za mnou smutno?? A bolo jej u mňa dobre?? Ved potom by sa stále toľko nevraciala...že?

 Úvaha
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár