(bez názvu)

Rozkrádal si ma po kúskoch
až ostalo prázdno,
nechal si len chorú nádej,
ale tam až nedočiahnem, na dno.

Dážď vie prečo hladí moju tvár,
skrýva slzy čo sa hanbia.
Nechcú patriť tebe,
ale nezniesli tiaž tých zlých správ.

Tak skoro neprestane pršať,
moja láska však nemá dáždnik,
ostáva jej len bezmocne stáť,
a tak sa jej možno podarí roztopiť.

Je jej ľúto toľkých rán,
snaží sa ich hojiť.
Tá zásluha patrí nám,
takto sa to nedá spojiť.

Tak sme ju tam nechali bezmocnú stáť,
chceme opačnými smermi utekať.
Ten útek tak veľmi bolí...
Prečo sa tá láska nezahojí??

Len ja by som ju chcela liečiť,
ty si sa tak rýchlo vzdal.
Už len čas to pomôže prežiť,
keď všetkému si zbohom dal.

No vo mne stále hlodá nádej,
že ona sa môže vyliečiť
a potom znovu šancu dáš jej.
Ale bojím sa tomu veriť...

 Báseň

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu