Možno by som teda mala začať tou realitou, keď už som ju spomenula ako prvú. Prijatie reality bolo jednou z najlepších vecí, ktorú som kedy vo svojom fungovaní urobila a neľutujem ani jednu sekundu, kedy som si ju uvedomovala. Začalo to jednoducho, nevinne-neočakávať nič, prijať nezdary a prestať sa ľutovať. Check.
Vtedy som sa naozaj cítila dobre, cítila som kontrolu nad svojim životom, emóciami a reakciami ako nikdy predtým. No poznám sa a som názoru, že ľudia sa vo svojej podstate nemenia. A ja som sa naozaj nezmenila.
Stále som tvrdohlavá a prchká. A tak sa tieto dve vlastnosti znetvorili aj do mojej kontroly.
Začala som kontrolovaním svojich emócii. Dokonca som sa ich snažila vypnúť. Vraj to nejde, povedal. Tak som to skúsila (veď mám už predsa za tie roky v tvrdohlavosti nejaký ten skill, však?). A postupne som dosiahla to, čo som občas tak veľmi závidela všetkým tým dojebancom a sociopatom. Vypnúť.
Vypla som ich kedykoľvek, keď som cítila hrozbu, narúšanie môjho komfortu inými ľuďmi. Vypínala som ich dokonca aj vtedy, keď som cítila bolesť či ďalšiu ľútosť len aby som sa už nemusela vrátiť späť.
Trvalo niekoľko mesiacov, kým som si vytvorila svoju dokonalú bezpečnú zónu, v ktorej mi už nikto nikdy nemohol ublížiť. Z časti som vypla aj empatiu a prestala sa zaujímať o to, ako vplývam na určitých ľudí. Každý pocit som brala útokom a akonáhle ho vo mne niekto chcel vzbudiť, znovu som emócie vypla.
Postupom času však začali padať všetky moje doterajšie systémy. Necítila som bolesť, no ani radosť. Nevedela som sa tešiť, smiať, bola som neustále unavená. Bolo mi to jedno, všetko mi bolo jedno. Len aby som ochránila ten kúsok pokoja, ktorý som ponechala, kým som všetko ostatné ničila.
S odstupom času si uvedomujem, že to nebolo tak dôveryhodné riešenie, ako som si myslela a rátam s tým, že ak nezmením aspoň jeden z pilierov, ktoré tento systém držia, pomaly upadnem do stavu sebadeštrukcie. A možno nie. Možno znovu vymyslím nejaký nový systém, o ktorom si budem myslieť, že je tentokrát lepší, ako tých desať predtým.
Možno..
Denník
Komentuj
10 komentov k blogu
1
dzeeejn
14. 8.augusta 2017 16:08
ja si občas poplačem.. občas často
2
@dzeeejn Plač je prirodzený a naozaj pomáha. Síce ak plačeš príliš často, tak asi veľmi nie. Ale verím, že sa to v tvojom prípade spraví. Ja som sa už vyplakala, ja už ani to neviem. Hneď ako mi telo naznačuje, že cíti negatívne emócie, tak ich vypne. Takže keď mám pocit, že chcem plakať a priznám si do, tak sa moje podvedomie snaží brániť.
8
@midnight ale nemali by byť. Systém si človek buduje vtedy, keď chce nájsť poriadok, pokoj. Mne sa to ešte nepodarilo.
A možno ani nepodarí, lebo mám pocit, že ja si proste systém "nezaslúžim", nebude mi fungovať.
A možno ani nepodarí, lebo mám pocit, že ja si proste systém "nezaslúžim", nebude mi fungovať.
9
@petuska11111 eh, oprava, "tieTO" systémy.
samozrejme mnohé fungujú. ale ty si nastavená na kurz čo sa snaží seba potlačiť alebo nejak ojebať miesto toho aby ti zabezpečil to čo potrebuješ.
a to je ten druh systémov čo sú len skrytejším procesom sebadeštrukcie.
samozrejme mnohé fungujú. ale ty si nastavená na kurz čo sa snaží seba potlačiť alebo nejak ojebať miesto toho aby ti zabezpečil to čo potrebuješ.
a to je ten druh systémov čo sú len skrytejším procesom sebadeštrukcie.
12
@tequila čo ua viem v 2017tom som ešte asi plakavala kvôli frajerovi a teraz plačem už len pri reklame na niveu alebo pampers alebo pri nejakom srdcervúcom smogu keď mám pms
Napíš svoj komentár