Zabudla som na veci, ktoré mi robili radosť. Zabudla som na hudbu, ktorú som vždy tak rada počúvala. Na časy, keď som ležala v posteli a v ušiach mi hrala Nirvana či P.O.D. Pamätám si, ako veľmi mi na hudbe záležalo, keď som bola mladšia. Stále som hľadala novú hudbu, nové kapely. Postupne som s hudbou našla aj nové pocity, významy a myšlienky.
Taktiež si pamätám, že som veľmi rada tvorila. Písala som, venovala som sa kresbe, ktorá ma neskôr doviedla na umeleckú školu. Vždy som rada zaznamenávala myšlienky a písala básne. Vytvárala abstrakty. Umenie tak bolo pre mňa ďalším spôsobom, ako zo seba dostať to, čo nikdy nikdy nedokázal počuť.
Radosť z maličkostí. Aj tá bola jednou z mojich pozitívnych vlastností. Tešila som sa z napadaného snehu, z východu slnka. Tešila som sa z nových kníh a starých rozprávok. Tešila som sa kedykoľvek, keď som niekomu mohla pomôcť, alebo urobiť radosť.
Pamätám si ale aj to, ako veľmi som chcela vyrásť. Zapadnúť do sveta dospelých a učiť sa od nich. Naučiť sa disciplíne a sebaovládaniu. Chcela som byť prijatá, seriózna. A na istý čas sa mi to naozaj podarilo.
No časom sa to všetko kopilo. Musela som sa ovládať. Emócie slabli, deficity silneli a ja som si naozaj myslela, že takto je to správne. Že to ľudia robia a je to v poriadku.
Začala som brať veci vážne, zameriavať sa len na racionalitu, pokúsila som sa vypnúť emócie. Zabudla som na to, ako sa tešiť. Na to, ako žiť. Aj na to, že mi občas predsalen niekto chýba.
A ten niekto som ja.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár