Je neskorý sobotný večer a ja sedím v bare, potiahnutom zamatom. Tvárim sa spokojne... no niečo tomu chýba.
Zo zaprášeného jukeboxu na rohu sa vinú bluesové tóny, vytvoriac tak čiernu stoličku, kymácajúcu sa na vysokých podpätkoch.
Lesklými ihličkami sa zabára do niečoho mäkkého.
Do tvojej hlavy.
Asi to trošku bolí.
Si výborný oporný bod, pomyslím si, a uhniezdim sa, čím sa opätok ponorí hlbšie.
V tom momente k tebe preniknú muky, zmiešané so slasťou precítenia mojej prítomnosti.
Ty si to tak chcel.
Chcel si, by som sa cítila dobre.
Pomaly popíjam Bordeaux, oblečená v krémových čipkovaných šatách s krvavočervenými rukavičkami a... čakám.
Poobzerám sa po miestnosti. Čašníka nikde. Nevadí.
Času dosť.
S neprítomným pohľadom pohladkám perzskú mačku, pradúcu v mojom lone. Volá sa Leonard, a musím sa pochváliť, jeho srsť je mäkkšia ako ten najhebkejší kašmírový sveter na svete.
Vyfúknem dym. Zahniezdim sa. Opätok sa zaborí hlbšie.
Uvažujem, kedy ti konečne prenikne do mozgu informácia, že ja nie som tá pravá, ktorú si vždy chcel.
Leonard zamňauká a prevalí sa na brucho. Zhovievavo ho škrabkám na bruchu.
Vyfúknem dym. Zahniezdim sa. Opätok prenikne ešte hlbšie.
Záchvev.
Času dosť, pomyslím si.
Času dosť.
...
...A bluesové tóny ďalej tvoria ryhy v hlavách iných naivných mužov a ich predstavách.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
titusik
21. 11.novembra 2010 23:07
auč
Napíš svoj komentár