Ach.. sme takí smiešni. Ľudstvo vo svojej podstate. Hráme sa na veľkých, hráme sa na múdrych, na krásnych. Ale pritom.. koľko naozajstného dobra, krásy, múdrosti je v nás? A koľko sú len nanútené kecy? Nakoľko sú to len indoktrinované hodnoty, ktoré držia chod štátikov planéty Zem a keby sme nemuseli žiť sociálne, stali by sa z nás zvery...?
Sme deriváty ľudskej spoločnosti, extrahované a vylisované, do poslednej myšlienky. Ovplyvnení prostredím. Nehovorím, že sme dobré, nehovorím, že sme zlé.. bytosti.
Ide o fakt – kde v tom celom som JA. alebo TY.
Kde je jadro? Existuje vôbec jadro? Ošúpaná duša by sa chvela vo ostrom svetle veľkého reflektora.. a ty by si sa pozeral do svetla.. prázdneho jasného žiarivého kužeľa.
Naozaj robíš to, čo chceš, a nie to, čo je všeobecne akceptovateľné a ty si to prebral?
Sme odliatky, zaliate v jantári, prežívajúce milióny rokov, putujúce v miliarde sŕdc.
Hĺbka existencie je tak široká a zároveň tak plytká. Závisí od uhla pohľadu. A ten môj nejak nabral iný rozmer. Asi som ho derivovala pod vplyvom okolností a ľudí.
Holt som len kópia.
(Som rada, že riešim toto. Pretože to znamená, že nemám dôležitejšie a vážnejšie potreby... - a som v podstate šťastná osoba.)
A to je údajne tiež jeden z (ne)zmyslov existencie
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár