Kruhy, priamky, elipsy.

V tomto svete je taká veľká pluralita názorov. A všetky môžu byť správne. Tento poznatok ma mierne znepokojuje. Je to akási strata istoty v ultimátnu pravdu, ktorá dáva odrazový mostík a istí pred pádom do prázdna.

Teraz príde niečo zo života. Trochu duševného exhibicionizmu, řekla bych. Po niekoľkých psychológoch bez ochoty zaoberať sa dievčinou, nakoľko prípad bol medializovaný, sa mi do ordinácie dostala pani s dcérou s ťažkými stavmi depersonalizácie a OCD. Prevládla vo mne moja klasická túžba pomôcť, pred strachom alebo nechuťou zapliesť sa do ťažkého prípadu. Pri referovaní na rannom sedení – hlásení, mi starší skúsený psychiater povedal, že rodičia v rozvodovom konaní sa správajú ako hyeny, viacerých psychiatrov prestriedali, chceli nahrávať ich psychiatra predtým, a mám si dať pozor. Boli raz na centrálnom príjme v akútnom stave, on lekár, by im nič nepovedal, a ani by ich nebral do ambulantnej medicínskej starostlivosti. Ostatné sestričky prikyvovali a tvárili sa, že lepšie je dať od tohto ruky preč.

Vo mne sa potom otvorila otázka – urobila som správne? Nemám toľko skúseností, a možno som naivná, a cieľ psychoterapeutických sedení tejto rodiny je niečo úplne iné. Avšak moje obligátne, asi trochu nudné presvedčenie, že každý, kto vyhľadá odborníka, si zaslúži psychiatricko-psychologickú starostlivosť, ma ukotvilo. Nikto iný im doteraz v mojom meste nepomohol. To však nahráva aj k úvahe, že príčina netkvie v psychiatroch a terapeutoch, ale v postoji rodiny. Nech však skúsia mladú terapeutku, ktorá nechce za sedenie 80 euro, ako ten posledný slávny psychológ, a uvidí sa. Zodpovednosť za liečbu musia prevziať ony, a ja budem v rámci mojich možností ten najlepší sprevádzač, akým môžem byť.

A viete čo? Môj mozog to celé nakoniec vyhodnotil a uzavrel s príjemnými emočnými presahmi. Konať správne, kým ste plný pravdy, je fajn. O pár rokov sa to z vás môže vytratiť, vy budete otrlý, s väčšou vážnosťou, skeptický, a s menším zadosťučinením. Trochu sa toho bojím. Nechcem takto skončiť. Neviem. Hádam neskončím.

*

Inak. Nedávno som narazila na článok v denníku N, o práci v Lozorne, voľných miestach s platom 800 euro v hrubom (neskôr v čistom), a neochote ľudí vycestovať za prácou. Dvihlo mi to tlak. Skolidovalo to s mojím presvedčením, že KAŽDÝ jeden má v rukách schopnosť spraviť si svoj život tak dobrý, ako len jeho kognitívne kapacity dostačujú. Ak nemám prácu, nebudem frflať doma a ľutovať sa, upadať do depresie, ale musím niečo obetovať preto, aby som sa mal dobre. A to napríklad presťahovať sa, pracovať na zmeny, snažiť sa svoj život naplniť. Pasivita vedie k záhube. Pasivita = smrť.

Denne sa stretávam s naučenou bezmocnosťou psychiatrických pacientov: „Svet, postaraj sa o mňa! A ak to neurobíš, budem v pi... ehm, v depresii“. Samozrejme, je to komplikovanejšie, a určité patologické myšlienkové pochody sa nedajú ovplyvniť len náhľadom na prístup k životu a zmenou životného štýlu. Ale hrubé gro všetkých recidivujúcich porúch je okrem pár percent genetiky spojených s postojom, napodmieňovaným, a utvrdzovaným – chcem sa mať lepšie, ale nerobím preto nič. Robím niečo, ale chcem veľa.

Kráčam v kružniciach, a ešte ma to baví. Zahadzujem zodpovednosť ako granát, ktorý raz našiel starkého brat v ich záhrade, tesne po vojne. Chápem, nie je to jednoduché. Postaviť sa k svojmu životu bez obviňovania sveta, seba, matky. Prehltnúť granát, urobiť kroky, ktoré v krátkodobom horizonte nepovedú k slasti, ale v dlhodobom áno. Väčšina ľudí na tieto úvahy a ich realizáciu možno nemá schopnosti. Ako taký Jožko, dvadsaťročný chlapec s jemnou mentálnou retardáciou, a jeho piatkovým vyznaním lásky. Vraj som najkraišia žena, akú kedi vydel. Nikdy sa nenaučí, že paušál sa platí na základe prevolanej čiastky, a že klamať sa nemá. Má dlhy, je to fakt dobrák od kosti a ľúbi kompóty. Neviem, čo s ním. Neviem.

Od mojej naštvanosti sa dostávame ku klišé, že život nie je jednoduchý. A phantasia opäť, už priam obligátne, nevie. Hoci návody, tie to vedia až kurevsky presne. Len my tak nejak radi tvoríme bočné cestičky, potrebujeme vlny, nie priamky.

Keby bolo teraz teplo, hodím sa do vody, a tvorím elipsy.

Teplo už nie je. Nevadí (vlastne som tomu doslova happy, len mi to nekoreluje z epickým zakončením blogu).

Tak ja opäť neviem. Taká priamka, tá by vedela. Ale keď mne sa priamka nepáči.

Ja radšej neviem. radšej idem robiť niečo, čo neviem ako skončí. vraj dobrodružstvo života, bez jasnej istoty, s pluralitou názorov v batohu na pleciach, poslepiačky.

...čaute.

nevedzte i vy, a kreslite. priamky aj vlnky. ale buďte takí dobrí, a ku každému kruhu prikreslite exit.


díky.

*

 Je to možné?

8 0 0 0 1

Komentuj

8 komentov k blogu