Si ponorený v momente, kedy ti svet dáva zmysel. Jestvuješ a to je všetko. Zasnený, rezervovaný, krehký, držíš si odstup od sveta, bojíš sa ho. Cúvaš od ľudí, akoby to boli šelmy. Zľahka stojíš, načúvaš. Si láskavý a jemný, dobre vieš, čo je to bolesť.
*
Kráčame vedľa seba a ty sa pýtaš. Vo svojich dvoch rokoch chceš pochopiť, prečo sa dejú zlé veci. Prečo ľudia plačú a cítia bolesť? Neviem ti to vysvetliť. Donekonečna sa pýtaš prečo – a mne puká srdce, že na to neexistuje uspokojivá odpoveď. Ľudia si vytvorili bohov, aby ich utrpenie malo význam, aby sa mali ku komu utiekať. No ty si vo fáze, kedy ešte bohovia nestačia, a zároveň už je tam podstata, ktorá hľadá. Duch, ktorý smeruje k zmyslu.
Trpíme, lebo sme živočíšny druh, ktorý zomiera, rodí sa a prežíva. Sme príroda a tá je tvorená energiou, životom, smrťou a pudmi. Zároveň máme rozum, obrovskú výhodu, ktorá nám umožňuje uchopovať okolie a tvarovať ho. No dnes sú pre teba moje racionalizácie viac ako zbytočné. Dominuje tu tvoja obrovská túžba integrovať zlo, bolesť a utrpenie (tak ľudská túžba- definícia človeka splnená).
Nejde to pochopiť. Cítiš, že to nie je dobré, že to nie je fajn, a čo do pekla s tým?
…maminka, zachráň ma, vysvetli mi…
„Prečo ten chlapček plače? Prečo si rozbil kolienko? Prečo ho to bolí?“
Niektoré pravdy sú ohoblované tvrdým nevybrúseným nožom, sú hrubé a drsné, ako podošva starých galoší.
A ty na ne nie si pripravený. Niečo odpoviem a ideme ďalej.
*
Neskôr v posteli, pri tvojom zaspávaní mi slzy stekajú po lícach.
„Je v poriadku, cítiť bolesť, aj keď je „zlá“. Je to okej. Prejde to.“
Pomaly zaspíš, dotýkajúc sa hlávkou mojej hrude.
Dnešok prešiel a zajtra príde nové „prečo“
*
Skutočný príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
jozo100
6. 6.júna 2022 14:32
keby tak ludom ostalo to "preco" aj ked vyrastu
Napíš svoj komentár