Mladý, tajomný a zranený. Ublížili mu. Kto? Všetci. Havrany zlietavajúce sa nad jeho siluetou. Nemal nikoho, každým dňom len vegetoval, sám a sám. Prežíval. S cigaretou, krehkým skeletonom, čiernymi vlasmi... a prenikavými bledými očami. Svietili jasne a ostro, ako dve ľadové žiarivky. Priťahovali jemné mušky, priťahovali svetlo v dušiach niektorých... ľudí. A mysľou. Myseľ, ktorá skrýva prekvapenia horšie, ako temnota čiernych dier.

Ľutovala ho. Ľutovala jeho krehkú schránku, ktorá zažívala kŕče deň čo deň, jeho samotu, opustenosť... a pritom.. bolo tu... jeho druhé ja. A to nad ním niekedy prevládlo. Horšie. Kruté a výsmešné. Občas nevedel prestať. Bolel. Klamal. Využíval. Ale ona... sa zaťala. Postupne ho ťahala z jeho bahna, z tmavej kobky, kde sedel, sám, opustený, len s ostrým prsteňom, ktorý si (ne)pravidelne bodal do kože... Bolesť. Len vďaka bolesti cítil, že žije.

Pokiaľ neprišla – ona.

Nevzdávala sa. Akoby mala jediný cieľ, jediný zmysel. Necítila rany, necítila nevraživosť. Verila v dobro. Dobro v ňom zosobňovalo celý svet. Verila v svet.

Deň čo deň liečila slovami jeho dušu, jeho telo, a on nasával. Cucal nenásytne, ako dieťa, pevne držiac matkin teplý prsník, bábätko, ktoré nemá dosť, ešte a ešte. Rástol na sile, rástol na kráse, bol... šťastný. Konečne pocítil lásku. Nechcel sa jej vzdať, pustiť, čo len na moment. Ona... zmietaná pocitmi súcitu a radosti, nevnímajúc svet... žila. Existovala. Naplno. Avšak chlapcova túžba po citoch, po láske, bola na ňu príliš silná. Čím viac silnel, tým viac sa dievča vytrácalo. Schlo, ako hnedá púštna ruža. Láska, ktorú mu dávala, jej kradla dušu. Pohlcovala. Kradmo a nepozorovane... Kolorit bledol... líca strácali lesk. No on len mocnel a cítil sa čoraz silnejší.

... okrový piesok v presýpacích hodinách,
žiarivé iskry vitality,
pomaly
nenápadne
našlapovali
preč
snažiac sa
naplniť
nekonečne
prázdne
dno.

Jedného dňa v návale uvedomenia pochopila.

Ešte chvíľu a - zabil by ju. Citmi.

Postupne lepila kúsky svojej vôle, a tie pichali ako roztrieštený kryštálový pohár.
Milovala ho. Bolo to ťažšie ako čokoľvek v jej živote.
Zvládnuť povedať zbohom, preťať to puto, silnejšie ako ligotavé oceľové laná.
....

Au revoir v ďalšom živote, Tiffany...
...

Ostala jej len... spomienka.

Na lásku, ktorá ťa oberie o posledné zvyšky sily.

Lásku, ktorá bodá ihly do centra slasti a utrpenia zároveň.

Osudovú lásku.

Lásku za mŕtvoly.

....

Dnes jej srdce veje, vysušené...
prišpendlené o stenu starého domu.
Padajú naň kúsky omietky.
Práchnivie.

....

Prečo?

Jednoducho... Miloval(a) príliš.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
marttina  19. 8. 2010 10:19
nepaci sa mi spojenie fialova hodvabna spomienka, ale inak hezke
Napíš svoj komentár