Varovanie: biologická poviedka. Intoxikácia divnými slovami a ešte divnejšími možnosťami (ne)reality.

Pri bližšom pohľade na mozog, (predstavme si vášnivého zberateľa hmyzu v stredných rokoch, s výzorom modlivky, piatimi vypelíchanými šedivými vlasmi a jeho obrovskú lupu, ktorú práve používame) spozorujeme malé stopy na každom záhybe šedej kôry mozgovej. Niekto tu žije.

...

Chlapec kráča uvoľnene, vyzerá to tak, že toto miesto dobre pozná. Veď keby nie... Mäkké jazerá bielej hmoty preplával vari už miliónkrát. Dennodenne kŕmi sladkým drievkom svoje axóny. Neuroglie sú staré kamošky - je fakt zábava vyvolávať v ich ochrannom náručí halucinogénne sny. Občas sa prechádza v lesoch bazálnych ganglií, schovaných ako voňajúce dubáky čerstvo po daždi, nasávajúc nové poznatky do školy rýchlejšie, ako kdekoľvek inde na svete. Niekedy, keď ho nikto nevidí, potajomky sa nalieva zvyšným serotonínom, a z adrenalínu si spravil šúchačku... Jupí, život je tak kráááásnyyyy!

Keď príde nová skúsenosť, pamäťové engramy ju zapracujú do nekonečne obrovského archívu s novou nálepkou, 2416/j. Toto súkromné domáce kino je synestetické, a tak dokonca cíti parfum, ktorý mala na sebe Ona počas dňa, keď ju prvý krát stretol... znovu ochutnáva kyprý a lahodne chrumkavý muffin, čerstvo vytiahnutý z maminej pece... počuje hlas, oznamujúci, že práve vyhral prvú cenu v školskom projekte „Veda a Ty“.
...ach... ostať tu navždy, pomyslí si, a horúčkovito odkráča ku synapsiám, prebrať s nimi návrh na šírenie väčšieho množstva hormónu šťastia - serotonínu.

Pohodu pri rozprávaní sa so synapsiami (už-už ich má nalomené, ešte zopár argumentov, omáčok a dajú sa presvedčiť, cíti to) začnú narúšať tupé, opakujúce sa zvuky. Tie sa za chvíľu zmenia na vodopád, ktorý nie a nie prestať tiecť. Chlapca preberie ostrá bolesť, vystreľujúca z ľavého boku.

...

„Ty lúzer, netvár sa, že tu spíš!... Neoxiduj tu v parku, lebo ti rozmlátime tie tvoje babské okuliare! Debilko! Chudák! Ty úbohý bifľošský kokotko! Vypadni odtiaľto!“ ... partia odrastených grázlov v XXL teplákoch tlčie malé schúlené telo. Chlapec úporne zatvára oči, snažiac sa uniknúť do svojho sveta, chúliac sa ako embryo v matkinom brušku.

Partiu to pri nehybnom tele za chvíľu prestane baviť. Keby sa aspoň bránil... bola by väčšia sranda... konštatuje robustný chlapec s vodnatými očami a tupým pohľadom. Vzpriami sa a a ešte posledný krát si schuti kopne. Zemou prebehne mikrootras. Chlapcom zašklbne, no ďalší, očakávaný úder už neprichádza. Hlasy postupne zanikajú v diaľke...

Po desiatkach minút meravého ležania, keď už v okolí nepočuť ani hlások, chlapec otvorí oči a ťažkopádne sa pozbiera za zeme. Opráši sa, pričom si rukou snaží napraviť pokrivený rám okuliarov.

Na kraji parku je lavička. Červená lavička.

S nevysvetliteľným pocitom úľavy sa k nej dotacká, sadne si, a zatvorí oči.
Neuróny sa usmejú. Prišiel. Rozbehnú na všetky smery, oznámiť každému túto príjemnú novinu. Serotonín však niekam zmizol. Pohádal sa s noradrenalínom, a tak pri zvolávaní buniek zaťato mlčí. Dendrity tíško šumia... pripomínajú koruny košatých dubov, vejúcich v jesennom vetre, vymieňajúc si šumením lístia informácie.

...

Na chodníku sa zjavila pani v starších rokoch. Po boku jej poskakuje živý, nadšene štekajúci teriér. Náhle niečo zaňuchal, a už ho niet. Pani si povzdychne, pohľadom začne prechádzať okolie. Zrazu sa jej pohľad zastaví na malej smiešnej postavičke, meravo sediacej na lavičke. Hánky na rukách sa jej belejú... Chlapec kŕčovito zoviera lavičku, akoby bola poslednou vecou na svete. Pani podíde bližšie. Všimne si priesvitné prúžky tekutiny, stekajúce po jeho tvári, pričom oči sú úpenlivo zavreté. Vytiahne balíček vreckoviek. Opatrne ho položí vedľa chlapca, otočí sa a zapíska na teriéra. Ten, maximálne spokojný, (našiel obrovské mravenisko plné termitov), pribehne k pani a vrtiac chvostom ju ťahá k cennému nálezisku. Pani ľútostivo pozrie na chlapca ... každý máme svoje starosti, pomyslí si.
Spolu so psom pomaly odchádzajú chodníkom...

...

Zotmelo sa. Chlapec ďalej sedí na červenej lavičke, kŕčovito zviera užmolené vreckovky, a po tvári mu neustále stekajú nové a nové potoky sĺz. Medzitým však unáhlene zasadala rada neurónov. Jednohlasne odsúhlasili uvoľňovanie väčšieho množstva serotonínu a tak...
Kvapky sĺz sa začnú vpíjať do načrtnutých línií vrások, vytvorených úsmevom.

Život je tak kráásny..., pomyslí si chlapec, a rozbehne sa po myelínovej lúke oproti vetru.

Na oblohe sa zjaví šarkan, nápadne pripomínajúci neurit. Vietor ho poháňa vpred, do diaľav.

Chlapec je šťastný.

 Blog

13 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu