„Ja nie som blázon!“, pomyslí si človek, ktorý sa ocitol v psychiatrickej alebo psychologickej ambulancii. Sedí napäto v čakárni, s obavami, mysľou mu prúdia stovky myšlienok, odpor, strach, nechuť, rozhorčenie, zahanbenie... „Čo tu robím? Prečo ja? Čo keď ma tu niekto známy uvidí ?!“
...Túto situáciu zažilo už nesmierne veľa ľudí.
Žijeme v 21. storočí. Zdá sa že pokrok poháňajú dopredu nielen vedomosti, ale aj postoje. Ľudia sú menej rasistickí, viac liberálni, diskriminačné rozdiely sa stierajú. Avšak ak niekto povie, že navštívil psychiatra, psychológa, atmosféra zhustne a teleskop optiky vzhliadajúc na dotyčného, preradí súradnice. Zrazu to nie je obyčajný sympatický človek, už dostal nálepku: nie je v poriadku, je divný.
Korene tohto spoločenského vyčleňovania siahajú až do starovekého Grécka. Osoby, ktoré boli považované za nežiaduce, t.j. zločinci, duševne chorí, nositelia pohlavných chorôb, tuberkulózy museli na svojom tele nosiť vypálené znamenie - stigmu. Vzbudzovali v ľuďoch strach a odpor. Boli iní.
Ale kde je ten argument, ktorý hovorí, že to, čo je iné, musí byť automaticky horšie?
Ak si niekto zlomí nohu, rozbije ústa, dostane zápal pľúc, jeho okolie to vie precítiť spolu s ním, vie ho poľutovať, pochopiť. Všetci sme už zažili chorobu, nepríjemnú, otravnú, všetci si vedia priam hmatateľne predstaviť pukot praskajúcej kosti a následnú bolesť.
Avšak myseľ, v celej svojej jedinečnosti a individualite, tá multivariabilná hádanka, ktorá nemá jedno jasné riešenie až tak uchopiteľná a predstaviteľná nie je. Človek myslí, teda je. Predstava, že stratí kontrolu, že zrazu nebude schopný regulovať a riadiť SEBA samého, je... desivá. Ľudia, vo svojej veľkoleposti a malosti zároveň... boja sa, že stratia seba, jediný pevný bod, na ktorý sa môžu vždy obrátiť. Tiež nechápu, akým spôsobom sa to deje, aké mechanizmy musia prebehnúť v mozgu. Odohráva sa to nad hranicami chápania bežného človeka. Alebo nad hranicami samotného človeka? Ľudia sa cítia ohrození, ohrození „bláznami“.
Bežný človek ale nevie, čo sa odohráva v ambulancii za zavretými dverami, a často má na to skreslený pohľad, napríklad pomocou médií. Masmédiá podávajú neucelené, nejasné informácie, zveličené a nafúknuté, ktoré sa bohužiaľ vrývajú do povedomia spoločnosti. Vezmime si zločin... v televíznych správach nikdy nezabudnú uviesť - a urobil to duševne chorý, čiže psychopat. Hneď je všetkým jasné, prečo to urobil, veď má iný mozog, je to „blázon“. Nezabudne sa povedať, že sa liečil na psychiatrii a trpel schizofréniou. A negatívny stereotyp je na svete. Výskumy, robené v tejto problematike charakterizujú tieto slová: schizofrenici sú podľa mienky verejnosti nevypočitateľní a agresívni. Zaujímavá by bola štatistika, koľko normálnych chlapov doma bije svoju ženu... Dovolím si tvrdiť, že by ich bolo tisícnásobne viac, ako schizofrenikov, ktorí ak ubližujú, tak najviac sebe.
Ani kinematografia a beletria nepodáva až tak jasný a ucelený pohľad na prácu psychológa... Na základe americkej masovej kultúry a jej vplyvu, v povedomí ľudí je vykreslený obraz o bohatom namyslenom psychoanalytikovi v koženej kancelárii, ktorému znudená panička rozpráva o tom, s kým spala v jej minulom sne. Alebo naopak, liečebne sú démonizované ako ústavy, kde všetkých pacientov priväzujú, kde nejestvujú slobodné práva, pacienti sú len akési bábky v rukách, šialených, podotýkam šialených, (ďalší stereotyp) doktorov.
Dnešná spoločnosť kladie na jedinca vysoké nároky, je založená na zisku. Úspech stojí na piedestáli, materiálne hodnoty sú prvoradé. Duševne chorí, obzvlášť schizofrenici, sa často krát nemôžu zaradiť, nie sú produktívni. A tak si to spoločnosť ani neželá. Altruizmus sa vytráca na pefirériu hodnôt. Lepšie je duševne chorých izolovať, ako integrovať - tento trend, hoci je na ústupe, pretrváva v našich postojoch aj dodnes.
Otázka duševného zdravia je neustále podceňovaná. Nemôžeme čakať, že zmena nastane lusknutím prsta. Ale rozpíjanie stigmy, odtabuizovanie témy, či už svojpomocnými skupinami, informovanosťou o chorobách, je prvý krok ku spoločnosti, ktorá považovala celé tisícročia duševné poruchy za prejav „animality“.
... Ale kto je pritom zviera...
...Oni alebo tí, ktorí ich tupo odsudzujú a vyčleňujú... ?
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
2
Spomenula som si na Chrám Matky Božej v Paríži...
A rozdiel medzi psychiatrom a pacientom?
psychiater má kľúče...
A rozdiel medzi psychiatrom a pacientom?
psychiater má kľúče...
3
Ale už sa to pomaly rozpúšťa... aspoň mne bolo povedané, že ešte za socializmu to bolo s tými predsudkami oveľa horšie.
Na druhej strane, nechceme sa dostať ani k americkému uhlu pohľadu, kde má pomaly každý druhý svojho psychiatra :/
na psychických chorobách je najhoršie,že ich nevidno, a preto takých ľudí často bud škatuľkujú, ako si opísala, alebo ich pokladajú za hypochondrov a egocentrikov a sú akurát na smiech, ale reálne im nikto nechce / nevie pomôcť. Nie je bohvieako príjemné si prečítať štúdie o tom, ako je depresia chorobou prebytku a že nou trpia najmä tí, ktorí na to reálne "nemajú dôvod" :/
dúfam,že to nie je príliš zmätené.. Každopádne, pekný článok..
Na druhej strane, nechceme sa dostať ani k americkému uhlu pohľadu, kde má pomaly každý druhý svojho psychiatra :/
na psychických chorobách je najhoršie,že ich nevidno, a preto takých ľudí často bud škatuľkujú, ako si opísala, alebo ich pokladajú za hypochondrov a egocentrikov a sú akurát na smiech, ale reálne im nikto nechce / nevie pomôcť. Nie je bohvieako príjemné si prečítať štúdie o tom, ako je depresia chorobou prebytku a že nou trpia najmä tí, ktorí na to reálne "nemajú dôvod" :/
dúfam,že to nie je príliš zmätené.. Každopádne, pekný článok..
4
dobre vravíš správen vravíš HOCI
diskriminácia v dnešnej dobe je oveľa silnejšia než inokedy, len sa šikovne skrýva za pokrievku slov "nie nediskriminujeme, veď na to je zákon a hento a tamto"
a je desivé myslieť na to, že ľudia stratia nad sebou kontrolu, avšak je oveľa desivejšie, že mnohí ľudia práve po tomto túžia a hlvne mladí v tom vidia zmysel svojho dospievania..
diskriminácia v dnešnej dobe je oveľa silnejšia než inokedy, len sa šikovne skrýva za pokrievku slov "nie nediskriminujeme, veď na to je zákon a hento a tamto"
a je desivé myslieť na to, že ľudia stratia nad sebou kontrolu, avšak je oveľa desivejšie, že mnohí ľudia práve po tomto túžia a hlvne mladí v tom vidia zmysel svojho dospievania..
Napíš svoj komentár
Lebo aby človek vedel, čo je utrpenie, najprv musí sám trpieť.