Dobre viete, že keď sa na niečo odhodláte, zrazu sa vám začne sypať XY možností pre realizáciu.
Krížovku som vylúštila, po pár minútach, čo mama dočítala časopis. Vykladala ďalší nákup a ja som pretáčala stránky toho nevkusného dámskeho časopisu. Dámske časopisy už dávno neplnia svoj účel. A hoci na titulke aj bliká odkaz „ZISTILI SME, ČO EŠTE NEVIETE O MUŽOCH!“ skutočnosť je, že vieme všetko. A to čo neviem, sa dá ospravedlniť tým, že každý muž je iní. Narazila som na inzeráty a bazáre. Čítam si ich vlastne iba pre zvieratá. Kto čo daruje, čo sa komu narodilo, v akom množstve a akej farby. A tam som to našla...
Posledný inzerát...
Pár mesiacov predtým som chcela darovať svoje hračky, knižky a hry z detstva do domova. Na webových stránkach všetkých takýchto zariadení bolo zvýraznené, že prijímajú iba finančné prostriedky. Pripadalo mi to grobianske, ale dobre...zrejme by si museli otvoriť sklad s plyšákmi ak by mali prijímať všetko. Založila som o tom diskusiu na BIRDZi..viac nič.
A tento inzerát mi padol rovno do dlane...Slobodná mamička v núdzi, ktorá by chcela potešiť svoje deti maličkosťami. Napísala som jej. Prehodili sme asi 3 sms. Tie deti neboli 2,3...bolo ich sedem. A tak som vzala krabicu, hodila do nej tie najpestrofarebnejšie plyšové zvieratká, detské encyklopédie, veci do vláskov, autíčka, vejáriky ,očné tiene a sošku anjelika. Priložila som aj odkaz, s malou fotkou môjho zajaca. Že budem rada, keď to detičky poteší a že som sa snažila vybrať tie najpestrejšie, aby mali radosť aj v takomto smutnom počasí a že mi nemusia ďakovať, lebo pre mňa je toto najmenej čo som pre nich mohla urobiť.
Ráno som vstala, previazala balík špagátikmi, tak aby sa nerozviazal keď ho budú dovážať. V duchu som si predstavovala úsmev na detskej tvári plný očakávania, ako pri otváraní vianočného darčeka. Napísala som naň ku komu priletí, obula si svoje korčule a odkorčuľovala s ním na poštu. Vyplnila som nejaké tie odosielacie a dodávacie listy a keď mi ho prevzali, stála som tam tak usmiata a tak veľmi šťastná, že ma v tej chvíli mohli pokojne drať z kože a ja by som sa pritom smiala ako to šteklí.
-„Icte nabok, idem to tu poutírať, čil je obeňňajšá prestávka. Nevím čo tu vóbec o takomto čase ešte robíte, šak malo byť zavreté...Já sa im divím...“
-„Už idem babi...“
Bola som šťastná, že som si svoju myšlienku nechala v hlave tak dlho, až som ju zrealizovala. Nenechala som sa odradiť tým, že pršalo, tým že pošta je na kilometer ďaleko. Nepovedala som si, že je to niečia vina, prečo sa mamička s deťmi prediera životom, nepovedala som si ani to, že mohla vedieť aké ťažké je to v dnešnej dobe so siedmimi deťmi. Nič z toho som neurobila, urobiť to by bolo príliš jednoduché a ja nechcem jednoduchú cestu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
proste