Volám sa Lívia, tak ma pokrstili, tak ma i volajú. Podľa môjho názoru písať neviem, ale povedala som si, „že prečo to neskúsiť.“ Toto je môj druhý blog. Prvý som zrušila preto, že v mojich článkoch chýbala veľká časť zo mňa. Čítam veľa kníh, len tak, pretože ma to baví. Mám rada kriminálky, kde postavy majú vždy svoj charakter. Vtedy akoby pre mňa ožívali a po odložení knihy na poličku stále existujú, len na tento moment spia. A tiež to má svoju úchylku..páčia sa mi ľudia v uniformách. Ženy, muži...to je jedno, len nech majú uniformu, pôsobia tak ochranársky .
Keď sa povie slovo pokoj vybavím si dedinku, so starým prerobeným mlynom. Všetko v ňom vyzerá tak útulne a pokojne. Z vonka je všetko drevené. Terasa, podlaha, húpacie kreslo s teplou larisou, ktoré sa ešte hýbe, tri- štyri schody a plno kvetov rôznych farieb. Z okna vidieť na jazierko v ktorom šumí voda a široko- ďaleko nič, len pár stromov a veveričiek. Hoci aj celý život budem tvrdo pracovať, len aby som si na starobu mohla vychutnať šálku čaju z dreveného kresla.
Toto som zdedila po otcovi, matka videla vždy len veľké veci...
Chcela by som odísť do zahraničia, zanechať to všetko tu a spoznávať svet. Precestovať toľko krajín, spoznať kultúru toľkých ľudí, odniesť si nové myšlienky a potom sa vrátiť a rozprávať vám...
Vedela by som o každom napísať pár strán, len o sebe nie. Je ťažké vypĺňať všetky tie kolónky „niečo o mne“. Nikdy nečítam žiadny svoj článok dva krát, každý je pre mňa iba minimom, a som presvedčená, že zo seba dokážem vydať viac...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár