vietor udiera do roliet, hýbe záclonou
a keď sa hrá so stromami, je to akoby niekto šepkal.
Pavučinka spánku sa vôbec neunúva prikryť ma,
nechá ma tu nahú, aby na mňa pomaly dopadávala tma.
Tma v ktorej nevidno do diaľky,
tma, ktorá ľudí obmedzuje len na šepot a dotyky.
Vietor fúka a plameň sviečky tancuje.
Osvetľuje celú miestnosť, ako horiace drevo v kozube.
Voňavé, ticho praskajúce, rozkladajúce sa ako zub.
A potom tie zvuky..
Lebo každý dom má svoj zvuk, či nový alebo starý.
Sem-tam niečo šuchne, alebo zapraská ako stuhnuté kosti.
Dve ručičky na hodinkách, ktorých tykanie je stále hlasnejšie.
Pomaly sa usádza...
Na moje viečka, ktoré sú tak tenké,
a je ešte černejšia ako vravím.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár