Spravila som všetky veci, ktoré sú rannou nevyhnutnosťou pred odchodom z domu. Nechala so našim odkaz, ktorý som trénovala písať ešte včera večer. Jeho prvým znením bolo:
IŠLA SOM MIMO REPUBLIKU, NEVIEM KEDY SA VRÁTIM.
Ďalšie bolo:
IŠLA SOM PREČ, MOZEM TO TU SRAŤ.
No napokon zvíťazilo 5-sekúnd pred odchodom z domu načmárané –PRÍDEM ASI VEČER. Odkaz som nechala na stole v kuchyni.
Potichu som zamkla dvere z vonka a hneď nato sa rozsvietilo v celom dome, v mojej izbe... Pridala som do kroku, nech ma nestihnú zastaviť a nemusím tak nič vysvetľovať. Nastúpila som na autobus...no a tak. Cestou som stretla pár svojich známych. Vlastne boli len dvaja..(no tvorili pár).Zámerne nenazývam svojich známych priateľmi, pretože po pár predošlých skúsenostiach si dávam veľký pozor koho za túto hranicu vpustím. No títo boli naozaj milí. Počkali so mnou, kým mi autobus odíde, hoci mohli byť už teraz niekde v teple útulnej čajovne, miesto stepovania tu so mnou na snehu.
Povedala som im, že idem do Čiech. Nepovedala som im o dome, ktorý už nie je pre mňa domovom, skôr sa cítim ako nájomník jednej izby. Na nedeľný obed je už podľa otcových slov zbytočné volať ma, pretože som stratený prípad, ktorý nepotrebuje jesť, nepovedala som im o predvčerajšom ráne, kedy som sa zobudila s plačom, že zase svitá. Povedala som, že idem do Čiech, pretože môj sen vždy bol, aby som sama precestovala celý svet.
Hoc som bola iba v Čechách, uvidela som toľko krás. Vietor sa mi pohrával s vlasmi na jednej z veži v Katedrále sv. Petra a Pavla v Brne. Bol to neuveriteľný pocit slobody. Nemala som z ničoho strach, hoci som si možno niekde v duši priala hovoriť o tomto rodičom. Bolo krásne pozorovať východ a západ slnka nad čisto bielym nedotknutým snehom, ktorý vyzeral z hora ako zamrznuté more. Bol to všetko pocit rovnajúci sa vzlietnutiu nahor a rozprestretiu svojich krídel po prvý krát, keď zistíte, že ich naozaj máte.
A ako to skončilo?
Vrátila som sa domov až večer, presne ako som to sľúbila na papieriku ešte stále ležiacom na stole. Nepovedala som rodičom, že som chcela ujsť, nepovedala som mame, že by bolo fajn zase sa vedieť porozprávať, že ak si kúpim o páč čísel väčšie oblečenie môže ho kľudne nosiť, nemusí sa ani pýtať. Nepovedala som, ako by som rada počúvala jej tajomstvá z mladosti, jej prvé lásky, či to,čo niekedy vyparatila, alebo o jej bratovi, ktorý nám pred pár rokmi náhle zomrel. Ani otcovi, že by som chcela aby sme viac vecí robili spolu ako rodina, že by sme mohli ísť v nedeľu trebárs do kostola a potom zapáliť starým rodičom sviečky na hroby....spolu.
Nechcem mať deti. Nechcem, aby ma nenávideli a cítili ku mne odpor, nechcem aby pred zaspaním plakali, aby si kreslili rodičov, ktorí sú milí, dobrí, nekričia a nikdy sa medzi sebou nehádajú...ja chcem len odísť niekam ďaleko.
Blog
Komentuj
16 komentov k blogu
1
screamo
9. 1.januára 2010 10:23
krásne.... hneď by som ušiel..... asi sa idem zbaliť
2
....wuaw..zimomriavky..skvelé to bolo..
ozaj si jedneho dna takto odisla..?
ozaj si jedneho dna takto odisla..?
3
ako celkom sa mi to páčilo veľmi....len ten posledný odstavec...ak budeš mať tie deti raz...nemusíš byť rovnaký rodič ako sú tí tvoji...
5
Urobis inak to, co robia tvoji rodicia zle a na konci mozes mat stastnu rodinu ... ale inac i mna parkrat napadlo nieco podobne
7
je iba v tvojich rukach aby si nieco zmenila, nebudes moct utekat donekonecna, realita ta dobehne
12
Pekne viem aké to bolo aj ja som prchol, ale trvalo to dlhšie dva týždne ... Prestopoval som pol Európy. Keď som prišiel domov tak ma najprv obiali a potom riadne ... Ale ja som bol vtedy plnoletý takže to brali naši troška z rezervou ( fakt troška )
Ale veľmy pekný článok. Mladý to majú ťažké ...
Ale veľmy pekný článok. Mladý to majú ťažké ...
13
aj ja by som odišiel ale nie preto,že mi doma nie je dobre,ale len tak
14
Aj ja som pár krát utiekla z domu ale moji rodičia vždy vedeli kde ma nájdu .....teraz im to je fuk už ich netrápim proste matka mi napíše ráno na chladničku čo mám spraviť a ostatné ju netrápi ....môžem si robiť čo chcem.....hlavne že pred ostatnými sa správa ako perfektná matka ...fuj.....
A s tými deťmi no neviem ani ja deti nechcem ale no frajer vraví niečo iné ...pozri viem ako sa cítiš ja to poznám ...ver mi
A s tými deťmi no neviem ani ja deti nechcem ale no frajer vraví niečo iné ...pozri viem ako sa cítiš ja to poznám ...ver mi
15
článok ma dojal. aj ja som v 14-tich zdrhla za kamoškou, s kt. som si dovtedy len písala listy. a boli to 2 zaujímavé dni, na ktoré budem spomínať do smrti (rock"n"roll). a vlastne som tiež zdrhla kvôli atmosfére doma (kt. mimochodom trvá dodnes).
a s tým oslovovaním známych a priateľov som na tom podobne. vlastne, všetci sú len známi...
a s tým oslovovaním známych a priateľov som na tom podobne. vlastne, všetci sú len známi...
16
a zabudla som. nechceme mať deti, lebo sa bojíme, že akokoľvek sa budeme snažiť byť iní ako naši rodičia... aj tak sa z nás stanú podobné neepatické osoby.
Napíš svoj komentár