Pretože zo života sa treba vedieť vyrozprávať...

Najkrajšie bolo, keď sme bývali u babky. Babka mala v kuchyni poličku plnú ovocných čajov, zrniečkových káv, sušienok a jabĺk. Polička voňala presne tak..niekedy ako sladká zmes čajov a inokedy ako káva. Taká, ktorá sa pije s malíčkom dohora. Ej, ako rada som chodievala do tej poličky, ostatné smrdeli, pretože babka dávala všade naftalén. Aj ona voňala ako naftalén skombinovaný tým dymovým, čo farár z času na čas hompáľal v kostole. Rada som jej upratovala kabelku. Vyhádzala som z nej ružence, voňavku „Lesných kvetov“, modlitebnú knižku a látkový kapesník a všetko som jej tam uložila.

Ako dobre tam bolo, aj keď som gúľala očami keď po mne kričala „Dušinka nelez na ten strom, sú tam suché haluze!“ A keď sa haluze podo mnou odlomili, opekali sme si na nich slaninku. Tú vždy sused Palo narezal aby sa otvorila, odkvapkával z nej masť na chleba a my sme sa aj s jeho deťmi hrali na deke. Potom nás volali spať a keď sme neposlúchali, sused Palo sa na nás škaredo pozrel.

V predsieni mala babka poistky, ktoré sa prepínali vždy o 12tej. Mali sme už taký zvyk, obedovali sme keď sa prepli. A buď dolky, gombolce, cesnačku, alebo kolienka. Dedko vždy oberal maliny s himpírimi posypal ich práškovým cukrom a sedel so mnou na lavičke kým ich zjem. Ja som si nimi ružovala ústa a lakovala nechty. A keď povedal nech sa s tým jedlom nehrám, povedala som mu „Ale dedúúúch, nebuď taký.“

Buď sme šli potom kúpať Maxa do rybníka, byciklovať sa, chytať lúčnych koníkov s Palovými deťmi, hrali sme tenis, alebo sme skákali gumu až nás babka nezavolala že reku nech ideme na melón a nebeháme po tom slnku. A tak mi „po melóne“ hodila na hlavu klobúk, z ktorého mi iba dva vrkoče trčali.

Po večeri sa všetky babky zbehli u susedovej Paľovej mami, lebo ona chodiť už nevládala, zato ohovárať aj za troch, a mňa brala babka zo sebou. Sedela som na lavičke pred letnou kuchynkou a počítala autá. Tie sa mi premietali na stene vedľajšieho domu a ja som si predstavovala, že som v kine. Prebehli aj traja ježkovia, zafuneli, vypili mliečko a odišli. Aj cvrčky cvrlikali a ja som vtedy bola spokojná, že to je takto a že takto je to pekné.

Len ja viem, čo všetko by som dala zato, aby som to mohla prežiť ešte raz.

 Blog

8 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu