Teraz vidím iba elektrické stožiare uprostred polí, a polí za nimi. Videla som poľovníkov vracajúcich sa z lovu, zdvíhajúc zajace nad hlavu ako trofej. Usmievajúcich sa..
Kto bude mať cez krk prevesených čo najviac zlato- srstnatých zajacov?
Trochu mi prišlo ľúto. Deň ktorý je mojím 6207-mim dňom, je ich posledným, pre ľudskú pýchu.
Polia, domy, dodávky, autá, koľajnice, polia, stožiare....
Vodník strážiaci jazierko žltého domu, s fúzami nadol – asi aj jemu prišlo ľúto zomretých zajacov. Toľko ľudí kráčajúc chodníkmi za sebou, rovnako oblečení, rovnako nemí, súmerne aritmeticky v pomere presne takom aká je percentuálna výška ich inteligenčného kvocientu (alebo)..ak sa pozrieš z hora zdajú sa ti ako dlhá čierna ponožka. Stavím sa o čo chcete, že zajtra tadiaľ pôjdu zasa.
Priznám sa, ani neviem kde som teraz. Je tma..rovnaká ako vonku, o niečo väčšia v mojom vnútri. A prázdno, len biele a široko ďaleko nič..Začína poletovať sneh. Vidím len pár domov, nejaké továrne na výrobu niečoho, čo poskytne ľuďom možnosti kradnúť.
Je to tu kľudné...veľmi kľudné, hodí sa to k mojim rukaviciam. Vonku to vyzerá ako v snežnej guli. Ak sa mi podarí cestovať po svete, tak ako chcem, prinesiem si z každého miesta snežnú guľu, tú najväčšiu budem mať z Paríža...so zasneženou Eiffelovkou.
Asi je toto všetko, čo pre Vás môžem urobiť.
Je mi ešte raz veľmi ľúto tých zajacov...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár