Príbehy, ktoré mi babka s dedkom hovorili , boli také pokojné a neporovnateľné s dobou, ktorú sme žili vtedy. Najradšej som mala ten o stáde splašených hnedých koní...
Myslím, že to bolo na jeseň, niekedy okolo roku 1939. Dedko mohol mať vtedy 8 rokov a spolu s jeho mladšou sestrou a inými deťmi sa hrali vonku, pred bránkou. V tom sa ulicou prehnalo stádo koní, ktoré vraj naháňali rozzúrené psiská. Kone vraj erdžali, bežali, vírili prach na všetky strany, odrážali drobné kamienky z cesty a stavali sa na zadné. Deti utekali, preskakovali ploty. Dedko sa neraz smial keď opisoval, kde všade si roztrhli nohavice. Keď sa prach ešte chvíľu víril nad zemou, banda chlapcov na čele s mojim dedkom pozorovala cválajúce kone. V tom si dedko uvedomil, že mu chýba jeho sestra, ktorú mal na starosti. Zo strachu o sestru a strachu pred bitkou od otca vbehol na zaprášenú cestu, priamo pred posledného rozbehnutého hnedého koňa. Ten dedka kopytom udrel do hlavy. Vraj sa dedko prebudil až doma, s krvácajúcou hlavou a bitke od otca sa nevyhol. Museli poprosiť suseda, aby kone zapriahol a odviezol ich do nemocnice.
Dedkovo rozprávanie skončilo tak, že som mu pohladkala jeho hrčku na hlave, babka povedala, že to bol zázrak, že to prežil, pomodlila sa a zaspala .Ja som si všetko pretáčala v hlave ako film a koľkokrát mi od vzrušenia nešlo ani oka zažmúriť. Dodnes sa bojím tých veľkých zvierat. Mám vždy zimomriavky rovnaké, ako keď mi dedko rozprával svoje príbehy.
Čo by som dnes dala ešte za jeden taký....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
marchilen
23. 5.mája 2010 20:23
je to smutny pribeh.
Napíš svoj komentár