Tá hudba bude hrať tak silno, ako jej to prikážeš!

Predstavte si, že by ste sa doma cítili ako v nemocnici. Mali by ste posteľ s bielou plachtou, s bielymi návlekmi, štyri biele steny a záchod, ktorý by nesplachoval. Neprehovorili by ste s nikým, pretože by ste od nikoho nepotrebovali nič vedieť. Možno len knihy by vám dovolili spoznávať svety, ktoré chcete. A toto všetko by z vás robilo človeka, ktorý sa zobudí o pol jednej poobede a je unavený ako ešte nikdy predtým.

Myslite na toho najčudnejšieho človeka a vynásobte ho dvomi. Už som videla starého muža, ktorý zbieral všetky veci, ktoré ľuďom vypadli z vačku od žuvačiek, cez cestovné lístky, až po ušká zo šálok...ak ste ich mali práve pri sebe. Videla som muža, ktorý dofajčieval špaky od cigariet ktoré našiel, poznala som jedného, ktorý bol tak príšerne smutný, že odkedy mu zomrela žena, nikdy sa neumyl. A ďalšieho, ktorý sedával pred odostretým oknom a pozeral celý deň von. Moja mama sa na všetkých smiala...Moja mama je blázon, ktorý chápe iba zákony.

A tak som sa dnes vybrala von, že sa porozprávam s vetrom...

On mal hlas ako keď si vezmete do dlane kryštálový cukor a pomaly ho sypete medzi prsty, alebo keď si vlasy prehodíte zo strany na stranu, ako keď sa robia snehové záveje. Mal hlas rovnaký, ako ten vo Francúzku, ibaže bol hrozne chladný a nepríjemný. Možno je to kvôli tomu, že miesto na ktorom sa nachádzam nenávidím.

Ľudia sa boja počúvať ten hlas. Nepripustia, že sú blázniví, majú ruky tesne pri tele, lebo ruky tak majú byť. Môžete ich mať na sto spôsobov..Môžete simulovať, že lietate, môžete nimi robiť akékoľvek pohyby, pretože vás teraz nikto nevidí...môžete nimi rozhadzovať od zlosti, alebo iba tak. Nohami robte to isté. Ukladajte nohy akokoľvek krivo, ak je vám to prirodzené, môžete sa aj hrbiť ak chcete. Kričať, pískať, volať, skákať, spievať si, grgnúť, či súkať do seba sople ak nemáte pri sebe vreckovky.

Kráčala som sama..Moja samota je celkom iná ako vaša. Ja sa jej nebojím, skôr mi vyhovuje. Je odvážna, tichá a pri rozhovore sa vám nebude pozerať do očí.

„Kde si bola?“- spýtal sa otec
„Vonku.“ povedala som
„A to len tak sama?“
„Ano“
„Ako šibnutá, alebo ako....“
„Alebo ako...“ odpovedala som mu

 Blog

11 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu