Občas sa mi nedarí zapadnúť. Vlastne nie len občas, ale väčšinu môjho života mám problém so začleňovaním sa do nových kolektívov. Vždy, keď ma čaká niečo nové, škola, práca, alebo obyčajná izba na internáte, chytá ma panika. Vždy určité obdobie pred tým moju myseľ zamestnáva len to, ako sa s novými ľuďmi zoznámim a ako budeme vychádzať. Dní bežia a moja nervozita sa stupňuje. Zakaždým presviedčam samú seba, že to nejako zvládnem. Že možno konečne stretnem ľudí naladených na rovnakej vlnovej dĺžke.
Očakávania.
Prišiel deň D. Nová škola. Vytúžená, zaslúžená. Na prijímačky som sa poctivo pripravovala, chcela som tam ísť na istotu. Úplne na 100% to však nebolo, ale mala som celkom dobrý pocit, že by sa aj mne mohlo konečne niečo podariť. A stalo sa! O necelý mesiac neskôr prišla domov obálka. Keď som ju s trasúcimi sa rukami otvárala, musím priznať, že som to tučné PRIJATÁ čakala. Ale čo keby predsa? Stať sa môže čokoľvek, a v mojom prípade to platí 100kráť. Neskutočne som si vydýchla, a mohla som si začať užívať leto.
A aj tieto posledné prázdniny pred vysokou prešli ako voda, a mne ostávalo pár dní do začiaku prvého semestra. Vtedy som začala rozmýšľať, akých budem mať spolužiakov. No takú sprchu som nečakala ani vo sne.
Prvý deň v škole sme sa rovno učili. V prednáškových miestnostiach nás bolo neúrekom, obzerala som si jednotlivé tváre a rozmýšľala, čo sú títo ľudia vlastne zač. Zatiaľ som sa s nikým nerozprávala. Nie som ten typ, čo sa každému hneď prihovorí, najskôr sa potrebujem trošku oťukať.
No po pár dňoch som začala byť trošku nervózna. Už sa vytvorili nejaké tie skupinky. Super pekní, super múdri, divní... klasika. Niekde v strede som zostala ja. Ku komu sa mám pridať? K pekným, čo majú všetky tie iPhony, značkové handry, bavia sa o samých VIP party na ktorých boli spolu s celebritami, o ich slávných rodičoch, ktorí svoje diela vystavujú v galériách po celom svete, alebo ich rovno vlastnia. Alebo k tým, naozaj talentovaným, ktorí majú za sebou kariéru, o ktorej v ich veku mnohí len tíško snívajú (vrátane mňa). A tí divní sú fakt... no divní.
má zmysel pokračovať?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár