Trapassssssssssss!!!!

Ahojte ja som Zuza. Práve stojím pred zrkadlom a doslova vyhadzujem celý môj šatník. Neviem sa rozhodnúť. Mám si zobrať čiernu minisukňu, alebo rifle. ,,Ja by som si dala tú sukňu.“ So srdca mi radí moja najlepšia kamarátka Denisa, ktorá si číta módny časopis, je večeru a pritom mi ešte pomáha. Neuveriteľné ako môže niekto robiť toľko vecí naraz. To nepochopím a preto mi nič iné nezostáva len závidieť. Ale vráťme sa k môjmu problému. Tak rifle, či sukňa. Vzala som do úvahy Denisinu radu, ale aj tak som si zobrala rifle. Sú predsa pohodlnejšie a nemusíte si dávať pozor či vám niečo netrčí. Ešte sa posledný krát pozriem do zrkadla, pery si pretriem krvavo červeným rúžom, ktorý sa dokonale hodí k mojim čiernym vlasom a s úsmevom sa otočím k Denise. ,,Tak ako vyzerám?“ ,, Si krásna.“ Odpovie mi a ja viem, že to myslí úprimne. Čo by som ja bez nej robila? Oplatilo by sa mi vôbec žiť? Sadla som si na posteľ vedľa Denisy a ani neviem ako sme sa rozkecali o našom detstve. Poznáme sa už od troch rokov. Naše stretnutie bolo dosť zvláštne a už vtedy som vedela, že budeme nerozlučné priateľky. Stretli sme sa, keď som bola na pieskovisku a lízala lízanku. V tom prišla Denisa a vytrhla mi ju z ruky. Ja som neplakala, iba som sa ďalej hrala. To moju mamu naštvalo a už bolo. Zvláštne. Teraz sme už o dvanásť rokov staršie a rehoceme sa na tom ako nepríčetné, ale naše priateľstvo trvá až do teraz. Dokonca sa mi teraz Denisa ospravedlnila. Dnes je asi najlepší deň v mojom živote, pomyslím si. Zrazu ma však z uvažovania vytrhne zvonček. Pozriem sa na Denisu. ,,Veľa šťastia.“ Zaželá mi s úsmevom a zakýva na rozlúčku. Bežím otvoriť dvere. V nich stojí môj frajer Tomáš. Je vysoký, vyšportovaný a jeho úsmev ma privádza do zúfalstva. Jednoducho najkrajší chalan na svete. Pozriem sa mu do očí a moje srdce akoby sa zbláznilo, začne pumpovať ako šialené. ,,Ideme?“ spýta sa ma. Ja vykokcem zo seba niečo také ako samozrejme. Ani neviem ako je to možné, len ideme po ulici ruka v ruke a ja sa chvejem akoby mrzlo a pritom je leto. Lampy a mesiac nám osvetľujú cestu a ja viem, že dnes všetky hviezdy svietia len pre nás. Tomáš mi rozpráva zaujímavú príhodu s jeho kamarátmi keď bol na stanovačke. Ja som skôr viac zaujatá jeho perami ako slovami a keď sa ma pýta či aj ja mám nie akú príhodu nepočujem. Až na druhý pokus som sa prebrala. ,,Prepáč bola som zamyslená, čo si vravel? Pýtam sa ho a v duchu si vravím prečo som ja len taká nemožná. Hrôza. Zopakuje mi otázku. ,,Ja, asi nie, nepamätám sa.“ odpoviem. Že nepamätám sa, to čo som povedala, veď ako sa môžem nepamätať na príhodu. Bože dúfam, že si nemyslí, že som stratila pamäť alebo čo. Už len to by mi chýbalo. ,, Tešíš sa na strednú baby? Ja sa už nemôžem dočkať. Určite to tam bude prča no nie? Išiel by som aj na internát niekde preč z tohto mizerného mesta, len mi to fotrovci nedovolia. Bože ani nevieš ako rád by som vypadol preč. Šak matka ma len núti upratovať a stále huláka ako sa zle učím....“Začal Tomáš ďalšiu tému na rozhovor. Uznávam, že on nie je žiadny romantik a jeho vyjadrovanie tiež nie je nič moc, ale ja ho mám moc rada. ,,Tak konečne sme tu.“ Povedal, keď sme zastali pred kinom. Áno, dnes mám rande(ako to slovo úžasne znie) v kine a čo je najlepšie ideme na romantický film, ako sme sa s Tomášom dohodli. Nie je ten chalan úžasný, veď kto by pre svoju babu išiel na romantický film? Odpoveď znie Tomáš a čo je najlepšie je to môj chalan. Môj, môj nikoho iného. Ako som tak rozmýšľala Tomáš zatiaľ kúpil lístky. Sadli sme do kino sály a film začal. No zrazu nastalo prekvapenie. Na plátno som pozerala s otvorenými ústami a vytreštenými očami. Iste bol na mňa srandovný pohľad, lebo Tomáš sa schuti smial. Viete čo ma tak vyviedlo z miery? Bol to film, ale nie ten romantický, ale hororový. No asi som zabudla Tomášovi povedať, že horory nenávidím. ,,Tomáš,“ začala som ,,ale toto nie je ten správny film.“ On sa na mňa len usmial a povedal, že lístky na ten film, čo som chcela ja boli už vypredané. Krása. Teraz tu pozerám ako vrah v tom filme doslova krája svoju obeť .No tak dnes rozhodne v noci nezaspím. V mukách som prežila nasledujúce dve hodiny. Brr. Prisahala som si, že na horor už nikdy nepôjdem.Za žiadnych okolností. Som trochu naštvaná, ale som schopná mu to odpustiť pri rozlúčkovej a mimochodom mojej prvej puse. A tak stojíme na chodníku pred mojím domom. Ja sa opieram o dopravnú značku. Tomáš mi nežne chytí tvár a nakloní sa k mojím perám. Chcem zatvoriť oči a vychutnať si chuť prvého bozku, keď zrazu zočím psa. Asi som vám ešte nehovorila, ale mám panický strach zo zvierat a psov sa bojím najviac. Nechcite vedieť čo som urobila. V strachu som sa vyšplhala na dopravnú značku a pritom všetkom som nechtiac sotila Tomáša, takže padol rovno do hovna, čo tam zanechal ten pes.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu