Hodiny odbili jedenásť. Vlak , na ktorý som čakala, mal pätnásťminútové meškanie. Ľudia okolo mňa nervózne prešľapovali z nohy na nohu, mnohí sa rozhodli stanicu opustiť, iní s trpezlivosťou hľadeli na hodinky, pozerali zľava doprava a čakali na zvuk signalizujúci príchod vlaku. Na lavičkách sídlili opití bezdomovci, ktorých pracovník vlakovej spoločnosti vyvádzal von. Ked´ prechádzali okolo mňa, oprel sa o mňa alkoholický zápach, ktorý som doma dýchala častejsie ako kyslík.
Zatajila som dych, zatvorila som oči a rátala som do dvadsať. Sedemnásť, osemnásť...Z myšlienok ma vytrhol rachot prichádzajúceho vlaku.
Našla som prázdne kupé, usalašila som sa na sedadle a všetku svoju pozornosť som vložila do čmárania na zahmlené okno. Márne. Myšlienky mi zablúdili domov. Posledné dni sa predbiehali, ktorý z nich bude horší. Opitá mama, zanedbaná domácnosť, mama obímajúca záchodovú misu, mamin neprítomný pohľad, mamine opité slzy,pach v spálni, proti ktorému sa búrili všetky atómy v mojom tele, a v neposlednom rade zvedavé otázky nič netušiaceho mladšieho brata.
Zhruba takto vyzerali moje tri týždne v mesiaci, po ktorých sa mi opäť na týždeň vrátili obaja rodičia. Otec z Leipzigu a mama z alkosveta. Vždy, keď sa mal ocko vrátiť domov, mama spojila všetky svoje triezve bunky, upratala, vyprala, navarila a aspoň na chvíľu sa chod našej domácnosti zdal byť úplne normálny.
Ocko o ničom netušil. Klamstvo, akým som ho spolu s mamou zahŕňala, by sme pokojne mohli krájať. Klamala som preto, že som nechcela stiahnuť do pekla aj jeho. Približne takto vyzerala zmluva, ktorú som uzavrela s mamou, no ani jedna z nás ju nikdy nepodpísala.
Dnes ráno som sa zobudila skôr, Adamovi a mne som urobila volské oko, mame som zaniesla pohár studenej vody. Tentokrát som nedúfala, že dnešok bude o niečo lepší. Bála som sa, že mi to prerastie cez hlavu, tak som sa rozhodla vytočiť Lukovo číslo.
"No čo?" Zo slúchadla sa vydral Lukov hlas.
"Ahoj zlatík, dnes mám čas, môžem k tebe skočiť?"
"Okay. Vyberiem nejaký film, čo ty na to?"
"No, môžeš to skúsiť, len prosím ťa, žiadne stínanie hláv," odvrkla som a chystala som sa zložiť, ale uznala som, že je vhodné povedať mu, že už idem na vlak.
PRÍDEM VEČER! naškriabala som na ružový lístok a nechala som ho na stole pre prípad, že by sa mama konečne zobudila.
Vystúpila som z vlaku a chvíľu som kráčala po rušnej ulici, až pokým som nezabočila na úzku príjazdovú cestičku.
V uličke bol tucet rovnakých domov. Vždy, keď som tu išla, mala som problém odhadnúť, ktorý z domov patrí Skeinovcom.
Pred dverami sa vznášal oblak cigaretového dymu, z ktorého vystúpil Luke, ktorý mal pravú ruku ovinutú obväzmi. "Máš sa? Prepáč, ale nemohol som ťa prísť počkať ku vlaku, vieš... je tu dosť ľadu a keby som sa pošmykol, mohli by sa mi potrhať stehy. A to nechceme," začal a poslednýkrát si potiahol z cigarety.
"To je v poriadku, ani som ťa tam nečakala. Ešte ti to mokne? Moc to bolí?" Súcitne som sa naňho zahľadela. Nemala som potuchy o tom, ako sa k zraneniu dostal. Vždy, keď s niečím podobným prišiel, tak mi tvrdil, že to boli dvere.
Fľochol na mňa, položil mi ku ústam dymiaci kúsok z cigarety, no ja som nesúhlasne kývla hlavou, a tak ju odhodil.
"Potichu, lebo Saskiu uložilo," zašepkal. Vošla som do haly, nechala som za sebou otvorené dvere a čakala som, kým nepôjdeme ďalej.
"Nechceš sa vyzuť?" Zaškeril sa a pohľad mu skĺzol na moje metalistické čižmy. Ľudia tvrdia, že sú metalistické, ale nesúhlasím, pretože ich mám od Ježiška a on vie, že ja metal nenávidím.
Prešli sme do priestrannej jedálne, ktorej steny boli zamorené rodinnými fotkami a veršami z Biblie. Na väčšine fotiek cerili zuby Saskia s Lukom, dve identické tváre odlíšené len črtami charakteristickými pre dievča a pre chlapca. So Saskiou som sa zoznámila, keď sme obe nesmelo zasadli do spoločnej stredoškolskej lavice. Keby som verila v to, že existujú dobré dievčatá, ona by ním bola. Nosievala dlhé popolavé vlasy, ktoré jej siahali až pod kríže. Raz však do školy prišla bez dlhánskeho vrkoča, len s krátkymi rozstrapatenými vlasami. Nie, neostrihala sa preto, že by chcela byť podobnejšia svojmu chlapčenskému dvojčaťu. Jej vlasy poputovali na oddelenie detskej onkológie.
Zvliekla som si kabát a zamierila som za Lukom do kuchyne. "Vieš čo je dnes za deň?" Vyhŕkol.
"Uhm...narodeniny máte za dva mesiace, takže tie vylučujem," uvažovala som nahlas, "pokiaľ viem, ja narodky tiež nemám, dokonca ani polovičaté." Odkedy som prečítala The fault in our stars, oslavovala každé svoje polovičaté narodeniny.
"Celé zle!" zvolal. "Zamysli sa," prikázal mi.
"Je medzinárodný deň lietajúcich triskáčov alebo výročie založenia časopisu Adamko?" hádala som ďalej.Stupňovala sa vo mne zvedavosť. Luke si hlavu prikryl zdravou rukou, potom ju odsunul a snažil sa tváriť vážne. "Dnes je dva dva - banucinkový deň," povedal a tým utíšil moju zvedavosť.
"Jáj, jasné," povedala som, "úplne mi to vyfučalo z hlavy." Ani nečudo, pretože som mala plnú hlavu oveľa (ne)dôležitejších vecí, nie nejaké banu..či palacinky.
"Jáj, jasné," napodobnil ma piskľavým hlasom. "Žiadna radosť? Chiara, dnes máme palacinkové sushi, haló!" Povedal vzrušeným hlasom a vyrútil sa k chladničke, z ktorej vyťahoval potrebné ingrediencie.
Banucinky, alebo teda palacinkové sushi pozostávalo z nutelovej palacinky obtočenej okolo banána, to celé bolo pokrájané ako sushi a z toho vznikol aj názov. Nevynecháme ani jeden dvadsiaty druhý deň v mesiaci bez tejto lahôdky.
"Môžem sa ťa niečo opýtať?" začala som, keď som si ho premeriavala od chodidiel až po hlavu, vtedy, keď sa mi pohľad zavesil na jeho (ne)vlasy.
"Uhm," súhlasne pokrútil hlavou.
"Skinheadi si umývajú (ne)vlasy špongiou a mydlom alebo normálne šampónom? "
Luke: "Šampónom, prečo?"
Ja: "Neverím!"
Luke: "Čo ťa to napadlo?"
Ja:" Ako si, do kelu, môžu umývať holú hlavu šampónom NA VLASY, keď žiadne nemajú?"
Luke: "Poď sem," povedal namiesto odpovede a už sa k téme nevyjadril. Poslušne som sa odlepila zo stoličky. Vtisol mi bozk na čelo a nenápadne mi podsunul pancivu do ruky. Zvraštila som čelo, na čo reagoval víťazoslávnym úsmevom. Uvelebil sa na stoličke, ktorú nedávno zamestnával ten najkrajší zadok v celom vesmíre a čakal, kým sa ujmem načatej roboty.Zanedlho sa domom niesla vôňa banuciniek spolu s naším smiechom. Robili sme si bradu zo šľahačky, gebrili sme si to po obočí, bili sme sa, tancovali sme ako roboti, až kým nás zo zábavy nevytrhlo vyzváňanie Lukovho telefónu. Smiech, ktorý ešte pred sekundou vládol, v izbe už nebol. Luke vstal, prijal hovor a zmizol v tmavej chodbe.
Tma. Fľochla som na hodinky, bolo už osem. Takto o hodinu budem sedieť vo vlaku. Zapla som televízor, klikala som tlačidlá na ovládači, prepínala kanál za kanálom, až kým som nenarazila na realityshow Cosette's drugs.
Zahryzla som sa do poslednej banucinky, ktorá na tanieriku ležala na konferenčnom stolíku. Naľakalo ma zvonenie zvončeka. Keď ani po treťom zvonení neutíchal, usúdila som, že by som mala ísť otvoriť. Nevedela som nájsť svetelný vypínač, tak som sa rýchlo prešmykla tmavou chodbou.
Za dverami čakali tri ozrutné čierne osoby. už som chcela povedať, že ak hľadajú Lukeho, tak ho veľmi rada zavolám, no jeden z troch mužov ma schmatol. Dvere sa zaklapli. Usilovala som sa vymaniť z cudzieho zovretia, kričala som, ale moje jačanie nemalo proti mužovej ruke šancu.
Čím viac som sa šklbala, tým to bolo horšie. V spomienkach som lovila ťahy, ktoré ma kedysi Luke naučil, ale ani jedným z nich sa mi nepodarilo útočníkov odradiť, ba dokonca ani jedna rada im neublížila.
Zovretie bolo neznesiteľne silné, chvíľami som myslela, že sa mi jeho paprče zaryjú až ku kostiam.
Omráčil ma úder lakťom, následne ďalší. Obraz sa mi hmýril čiernymi a bielymi drobnými škvrnkami. Podvolila som sa. Možno mám ešte šancu. Zovretie povolilo, no ruka na mojich ústach ostala v rovnakej polohe. Raz, dva, tri á cvak! Uhryzla som toho idiota do ruky. Zasyčal, ale nemohol vydať hlasnejší zvuk, pretože by ich mohol prezradiť. Sneh, ľad ani strach ma neodlákali od úteku, ktorý u mňa nemal budúcnosť.
Niekoľko metrov od dverí ma zasiahla neskrotná bolesť, ktorá lomcovala v ľavom stehne. Moje slabé telo ostalo bezmocne ležať v mokrom snehu, jediné čo som dokázala vnímať bolo vŕzganie snehu a dupot ťažkých nôh a zažínajúce sa svetlo v chodbe.
Otvorila som oči.Zmysly sa pomaly vynárali z tmy. Sotva som zaostrila a môj zrak upútal starý poodlupovaný biely náter, spod ktorého kričala hrubá vrstva tmavej omietky. Vzduchom sa niesol neznámy stuchnutý pach. Takto moja izba nevyzerá. Otriasla mnou vlna prvotného šoku, telo ovládla armáda zimomriavok, triezvy rozum prekričalo neznesiteľné pískanie v mojej hlave.
Postrelená noha bola akoby prikovaná o tú zdravú. Ostala som ležať. Nebolo mi všetko jedno, nevedela som, kde som, s kým som, respektíve, kto sa tu (ne) objaví, nevedela som, ako dlho tu som, a hlavne, prečo tu som. Neocitla som sa tu náhodne, ani jedna modrina či krvavý škrabanec na mojom tele neboli NÁHODA.
Predčasom sa ma Luke opýtal, či sa mi nezdá, že ma niekto sleduje. Jediný na zozname podozrivých bol jeho bezvlasý kamarát, o ktorom sa sa Lukovi nezmienila. "Som spokojný, asi by som mu mal začať za špehovanie aj platiť," neisto sa usmial. Lenže KOHO?
Rozhodla som sa, že sa poobzerám po miestnosti. Po mojej ľavici bolo staré okno prekryté zaprášenou plachtou, na ktorej kraľovalo niekoľko slnkom prepálených dier. V miestnosti sa nič zaujímavé nenanáchadzalo, ba ani nič, čo by mi mohlo ozrejmiť, kde sa práve nachádzam. Pod oknom bola kopa starých kartónových škatúľ, ďalšia kopa zažltnutých papierov a roztrhnuté boxérske vrece, z ktorého sa vysypal piesok.
Všade vôkol mňa boli porozliezané špaky z cigariet. Ticho zničila ozvena rýchlych krokov. Dunenie aj osoba boli čoraz bližšie. Potlačila som vzlyk, hlavu som odvrátila od dverí, zavrela som oči a počítala každý jeden úder môjho srdca.
V miestnosti som už nebola sama so sebou. Šuchot nôh a prasknutie v kolene zazneli niekde pri mojej hlave. Napočítala som 183 úderov srdca, keď som zrazu pocítila studený dotyk na hlave sprevádzaný slovami: "Môžeš otvoriť oči, to som ja."
Striasla som Lukovu ruku, pozbierala som energiu kolojúcu v celom tele, no zastavila ma bolesť, ktorá mi tentokrát vystrelila z chrbtice. Všetko sa zlialo do čiernej škvrny.
"Za čo?" Naviac slov som sa nezmohla. Nádych. "Ešte chceš dlho mlčať? Zavez ma domov a už za mnou viac nelez, nikdy, rozumieš?" kričala som. Rozum zápasil s telom. Chcela som mlátiť, vstať, ujsť, ale bola som prilepená
k otrasnému starému madracu.
Luke si ku mne ľahol, privinul si ma k sebe a ja som si zaborila hlavu do jeho hrude, ktorá tlmila moje vzlyky. Hladkal ma po vlasoch a ja som sa cítila ako malé decko.
O dva dni neskôr som sa zobudila v čistých perinách stovky kilometrov od môjho doterajšieho života. Všetky tamojšie problémy zmizli, ale za ruku ma ťahali ďalšie. Chýbal mi Adam, môj červený pulóver s bielymi guľôčkami, korý sa nikomu nepáčil a dokonca mi chýbala aj moja nemožná mama.
Hlad ma prinútil odomknúť dvere izby, pred ktorými už dávno nestál Luke a neprosil ma, aby som vyšla.
Byt bol pomerne malý, tak netrvalo dlho, kým som našla kuchyňu. Za stolom sedel Luke, tvár mal zaborenú do dlaní, no keď som vošla zdvihol pohľad. Nevedela som z neho vyčítať dobré, pretože nič nebolo dobré. Nebol tu už ani ten istý chlapec, ktorý mi rád žul vlasy. Sedel tu človek s čiernymi kruhmi pod očami, červenými očnými bielkami a mierne zarasteným strniskom. Sadla som si oproti nemu. Prisunul ku mne tanier s naservírovaným tuniakom so zeleninou. Bola som hladná, ale viac ako po jedle som túžila po odpovediach. "Už nechcem ďalšie tajomstvá," začala som priškrteným hlasom, "ak mi nepovieš, prečo tu sedím s prestrelenou nohou, kilometre od rodiny, nemienim tu ostať."
Pozrel sa mi do očí, premáhala som sa, aby som neodvrátila zrak. "Zbrane," spustil roztraseným hlasom, "predávali sme zbrane...," odmlčal sa, "už zhruba dva roky všetko klapalo až doteraz." Zasa ticho. "Minule, keď som bol v meste mi pustili nervy, vytasil som na jedného týpka devinu a všetko prasklo, nemôžeme isť domov, prišli by znova a znova, kým by ma nerachli." Slová ma paralyzovali.
"Pre...prečo nevolali políciu...a...ako s tým súvisím ja?" Nechápala som.
"Mal som to byť ja." Neudržal sa a nezastavil ani slzy, ktoré mu zaplavovali očné kanáliky a drali sa von. Mohol by čakať, že začnem hysterčiť, že mu budem zubami vytrhávať mäso a kožu, že ho dobodám kuchynským nožom. Chvíľu som mlčky sedela a zabodávala pohľad do zeme. Keď sa mi prestala točiť hlava, vstala som, utrela som slaný potôčik stekajúci po jeho lícach a odkrívala som do spálne.
Dlho som premýšľala nad tým, čo je to odpustenie, no doposiaľ som došla k tomu, že prvým krokom k odpusteniu je porozumenie, že je úplny idiot.
Skutočný príbeh
Komentuj
4 komenty k blogu
1
antifunebracka
16. 4.apríla 2015 20:46
boze, tak dobre sa to zacinalo, uplne som ta chcel pochvalit, aka si na svoj vek talentovana a potom asi od polky dal pribeh adios logike a uz to bola len nejaka zmes viet, co nedavala zmysel. skoda
4
@antifunebracka pôvodne to bolo iné, všetko to celé malo prebiehať inak.. Písala som to do školy, no mala som predpísané kritériá, bolo to dlhé, tak som to musela seknúť... Ale každopádne ďakujem
Napíš svoj komentár