Ešte z detstva si pamätám rozprávku o Danke a Janke, konkrétne časť, kedy tie dve dostali k narodeninám kaktus, o ktorý sa mali starať. Bol pomerne vysušený. Zo začiatku sa oňho vzorne starali, zalievali ho aj viackrát do dňa. Napriek tomu kaktus vädol. Umieral. A tak si ho prestali všímať. Však načo by aj, keď videli, že to nemá žiaden zmysel. No po čase, na ich veľké prekvapenie, zistili, že kaktus rozkvitol. Bol krásny. Ako je to možné, keď ho už ani nepolievali, ani sa oňho nijako nestarali? Rozmýšľali nad tým, rozmýšľali, a došli na to, že o kaktus sa asi starať netreba. Netreba ho polievať, a aj tak bude krásny. A tak sa už o kaktus ďalej nestarali. Opäť si ho prestali všímať. A on zrazu zvädol. Úplne zhnil.
Ako je to teda možné? Nuž, o kaktus sa treba starať pravidelne, nie len keď to s ním vyzerá zle. Ale preháňať to netreba, pretože keď je toho všetkého príliš, tiež to nie je dobré. Keď ho necháte istý čas len tak, môže to pomôcť. Ale ak ho necháte "len tak byť" pridlho, zomrie. A už mu nepomôže nič.
(Vlastne si z tej rozprávky pamätám len začiatok, a nie som si istá či to skončilo takto. Možno nie. Možno sa poučili a začali sa oňho starať presne tak, ako je to potrebné. A majú ho doteraz. Ktovie.)
P.S.: Kaktusy majú pichliače. A ak sa vám tie pichliače dostanú pod kožu, nie je ľahké ich vybrať. Popichanie nimi riadne bolí. Niekedy dokonca môže zanechať jazvy.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
poke
16. 8.augusta 2012 00:46
pekné alegórie píšeš
Napíš svoj komentár