Veľmi, veľmi som chcela. Viac než začať športovať či oprášiť svoju nemčinu. Naozaj. Ale vieš, ako sa vraví: Na čo chceš najviac zabudnúť, na to musíš stále myslieť. Ty to dobre poznáš.
Neviem. Neviem prečo. Podarilo sa ti moje vnútro rozryť do takej hĺbky ako nikomu inému. Do takej hĺbky, o ktorej som ani netušila, že môže byť. A stačili ti na to dve slová.
Ľúbim ťa.
Takéto veci by sa nemali hovoriť. Nemali by sa hovoriť, ak vieme, že sú to posledné pekné slová, čo tej osobe povieme.
Milujem ťa.
Vážne, to si nemal hovoriť. Vravela som ti, že som naivná, vedel si to. Musel si vedieť. Že keď mi to povieš, nedostanem to z mojej hlavy tak ľahko. Ak vôbec.
Milujem ťa, veľmi ťa milujem.
Také veci sa nehovoria. Nie ty. Nie mne. Nie.
Neobviňujem ťa. Už nie. Stále nad tým rozmýšľam, a už viem, bola to i moja chyba. No asi to tak malo byť. Ale tie slová začínajúce na M/Ľ si si mohol odpustiť.
Píšem to tu. Lebo som naivná, veď vieš. A tak verím, že je tu šanca, že možno, možno tam kdesi ďaleko sedíš a čítaš to. A vieš, že to píšem ja a píšem to pre teba. A možno mi potom zopakuješ to, čo si mi raz dávno povedal.
Prepáč, nechcel som ti ublížiť. Tebe nie.
A možno len čakám, že keď to tu napíšem bude mi lepšie...
A možno...
Možno.
Som nenapraviteľná naivka.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
22. 9.sept. 2018 23:57
Stavím sa, že ste už zas spolu!
Napíš svoj komentár