Dedko.

Do taniera som nechtiac buchla veľkou lyžicou. Bol biely a po okraji mal červený pásik. Bol poriadne hlboký, vošlo sa tam veľa kuracej polievky. Stále keď mi ju nabrala naberačkou a pariacu vyliala do taniera a na povrchu plávali kúsky nasekanej petržlenovej vňate, vždy som vtedy zacítila dokonalú arómu leta.
Boli to babkine ruka, babkine taniere, jej polievka, jej veranda.
A dedko sedel na druhom konci stola a hobľoval malý kúsok drievka, orezával z neho kôrku nožíkom.
" Tak, táto polievka je veľmi zdravá, zjedz ju celú." hovorila babka dávajúc si dole zásteru, ktorú vždy položila na kredenc, založila si ruky v bok a s úsmevom sa na mňa pozrela.
" Aby ti narástol veľký nos! Tak pekne červený." zamumlal dedko a šibalsky na mňa žmurkol.
" Ale, dedo, prestaň! Je to výborná polievka." s úškrnom pozrela babka na dedka.
" Áno, z krokodíla." zadelil zasa dedko a už sme sa smiali všetci.

Dedko sedával na malom drevenom pníku. Vždy som mu ho závidela.
Vedľa seba mal otvorené pivo a na v druhej ruke držal ústnu harmoniku.
Sedela som vedľa neho na tráve a pozorovala ako zapadá slnko.
" Dedko, kam slnko zapadá?" pýtala som sa ho.
Dedko sa zapozeral do diaľky a usmial sa. Na zle oholenej tvári to vždy vyzeralo milo a komicky zároveň.
" Ono nezapadá, ono vychádza na druhej strane. Len ľudia radi hovoria že niečo zapadá, radi sa pozerajú na pády iných. Ale v skutočnosti nič nezapadá, len vychádza na druhej strane." usmial sa a postrapatil mi vlasy.
V mojej sedemročnej hlave odvtedy slnko nikdy nezapadlo, ale svietilo stále.

Pripekalo.
Ležala som na streche a počúvala rytmické búchanie kladivkom.
Dedko opravoval strechu.
Kľačal pri komíne a vymieňal škridle. Opálené ruky a na nich vekmi zošuverená koža, dedkov sústredený pohľad na prácu a sem tam " Kristínka, podaj mi klinček, ale nepichni sa."
Nepichla som sa dedko.S tebou nikdy. Nedovolil by si mi poraniť sa.


Všetko voňalo mojím detským letom. Spadnutá lopta v záhrade, kolobežka na chodníku. Dedko dal doň vygravírovať moje meno. Chcela som to asi pred dvoma rokmi, aby som chodila po svojom tieni, aby som chodila po sebe samej a dedko povedal že so môže zariadiť.
A tak zobral kúsok mramoru a klincom a dlátom doň gravíroval dva týždne moje meno, a potom to dal do chodníka. A ja moje prekvapenie som stála na svojom mene.
Dedko mi miloval plniť sny.
Sám to bol dušou ešte chlapec, múdry, vekmi zocelený chlapec.
Videla som mu to v tom šibalskom úsmeve, keď na mňa sprisahanecky žmurkal. Alebo keď sme šli na bicykloch na huby a on ma nechal predbehnúť ho a keď som spadla o rýchlosti, tak sme bicykel stále skryli v medzere starého rozčesnutého dubu pri ceste a dedko ma niesol celých desať kilometrov na pleciach. Spievali sme si pesničky a rozprával mi svoje zážitky z mladosti.

Zobudila som sa na svetielko, ktoré šlo z kúpeľne.
Babka sa zobudila aby dala psom žrať.
Boli štyri ráno.
Dedko sa prebudil na svetlo, chvíľu si pretieral oči, potom vstal a šiel sa pozrieť do kúpeľne.
Babka tam stála v ľanovej bielej nočnej košeli, krátke vlasy si česala žltým hrebeňom a pohmkávala si pritom. Dedko ostal stáť v dverách.
" Vzal som si najkrajšiu ženu na celom svete." povedal po chvíli.
Babka sa usmiala, objala ho a dedko jej vtisol bozk do vlasov.


Sedela som pri kakau za stolom a babka mi čítala Silmarilion.
Do kakaa som si drobila kúsky chleba a lyžičkou ich naháňala.
Babka čítala chrbtom a pritom mi vyťahovala malinový džem z police.
Zrazu sa otvorili dvere a v nich stál dedko s rožkami a kyticou ruží. Babka ho nevidela tak na mňa žmurok a priložil si prst k perám aby som ho neprezradila.
Jednu ružu vytiahol a podal mi ju s pohladením po tvári a zvyšok dal babke zozadu do rúk, ktorá sa naľakala a rozosmiala.


" Babi? Koľko si mala rokov keď si spoznala dedka? "
" Devätnásť. Prečo?"
" A dedko bol tvoja prvá láska?"
Babka sa usmiala a prestala drviť klinčeky v mažiari.
" Prvá a posledná." a pokračovala v drvení.

Dedko sedí na verande, hobľuje kúsok drievka a ja jem kuraciu polievku.
Potom mi podá vyzeranú píšťalku z bazy, ktorá rastie pri Hornáde a povie mi aby som na nej niečo zahrala.
Jediné čo viem zahrať, bolo Páslo dievča pávy z Perinbaby.
A dedko si moju hlavu oprie o svoje plece a povie mi, že sa nemám ničoho báť.


Dedkovia sú najmagickejšie bytosti na zemi.
Dovolia vám skákať, behať, nedovolia vám pokúšať sa lietať zo strechy domu, no nikdy nedopustia, aby ste sa lietať nenaučili.

 Blog

16 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu