Nový textový dokument

Konečne prišla noc. Konečne som si po tom dlhom, nekonečnom dni ľahla do postele. Je tma. Taká pohlcujúca, taká čierna, že v nej nevidno vôbec nič. Je to tma taká, ako keď sa o jedenástej večer pri opekačke zadívate do čiernoty lesa. Podistým začnete vidieť aj nejaké svetelné body, ktoré môžu byť bludičkami, rovnako ako vizuálnymi preludmi mozgu nespamätaného z toľkej čierňavy.
Ba predsa.
Hviezda.
maličká
mám otvorené okno dokorán, mohla by byť súčasťou nejakého súhvezdia.
ale nieje.
len tak si svieti v strede môjho okna, v strede toho, čo sa mi na výhľad ponúka.
nesvieti žiarivo, nesvieti tak jasne ako napríklad polárka, možno nieje ani významná.
no svieti.
unavene si pretieram oči a hľadím do okna, ignorujúc koľko je hodín. je pol tretej. stále som nezaspala. stále ležím, rozmýšľam, yann v slúchatkách mi udiera na už bez tak dobité struny. on a to jeho leto 78.
pred očami spomienky, ktoré vlastne ani niesu spomienkami.
sú to čiernobiele sny, pomaly blednúce, dokonalých momentov ktoré sa nikdy nestali.
a možno sa ani nikdy nestanú.
mám v ich hlave, a keď je takto samo ako v túto noc, robia mi spoločnosť.
nechcenú, ale spoločnosť.
človeku sa blbo rozmýšľa nad tým čo by mohlo byť, nad tým, čo by chcel aby bolo, ak to nieje, no aj keď sú to len predstavy, hrejú i tak.
radšej mať aspoň málo ako vôbec nič.

vždy som akosi cítila že je nie dvakrát správne rozmýšľať len nad tým čo by bolo a nevenovať sa tomu čo je, aj keď to nejde presne podľa plánu.
nič však nikdy nebolo podľa plánu.
všetko sa deje ako sa má.
neviem však či je to skutočne pravda, alebo si to jednoducho ľudia hovoria aby sa vyrovnali s vecami ktoré nevýjdu, alebo sa minimálne nedejú ako by človek chcel.


pamätáš sa keď som ti hovorila ráno že sa mi sníval krásny sen? o mne a o newyorskej vlakovej stanici. ten svetlohnedý sen. veru, bolo tam viac teba ako tej stanice. neviem sa ťa zbaviť ani vo dne a ponovom ani v noci. neviem či je to požehnanie alebo prekliatie, alebo čo to je, prestala som to už riešiť, len to konštatujem.
už som prestala rátať takéto sny.

možno všetky hviezdy sú odrazom našich snov. ak pristaneš na nejakej hviezde, tak ten sen prežiješ. bude skutočný a ukoná sa, neostane len tak, v hlave, niekde uložený v priečinku " nesplniteľné".
asi by som mala ísť spať.
nikdy neoplývam veľkou výrečnosťou, práveže viac meliem ako hovorím k veci, akosi sa neviem vyjadriť. kedysi som sa vedela, vedela som presne čo napísať, ako a ktorý rým skonštruovať, bolo to niekde hlboko vo vnútri a ja som to vedela dať najavo, vedela som to opísať.
len už neviem. točím sa dookola, neviem prísť na správne slová, na správne metafory, viem len aké to je, aký je to pocit.
prepadá ma chuť urobiť si kávu, ale to by bola trocha samovražda.
zhasínam. je stále rovnaká tma.
yann stále hrá. stále viem tie skladby počúvať a dookola. donekonečna. stále mi povedia čosi nové.


sometimes i feel my skin
sometimes i hear the voice
" please, try to be friendly"
but im too old inside.
im so jealous
but proud to be
an ordinary girl.
id like to talk but you know i hate
all ordinary words



stále svieti.


_________________________________________________________________

the point is, we dont choose our own hearts. we are born with the way of feeling things we fall for, our special way, even those things we adore we are born with. unconsciously. in the all paralel universes, all past lives or the future ones, our souls would still choose to love the same things, the same way for no reason.
love doesnt need a reason, it doesnt have to be logic or wise.
it just had to be.
love is to be made.

 Záchod

5 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu