jemne hrajúcich na tiene
starých kandelábrov
pripevnených na starých stenách.
prežili toľko rokov, oprelo sa o ne toľko rúk.
cítiš zo starého múru jeho vek?
alebo sa len sústredíš na to ako mám na pere zrniečko vanilkového cukru?
sedela som na lavičke pod rozkoseným bukom , sypala si do dlaní vanilkový cukor a námáčala si doň prsty z ktorých som ho zlízavala.
A nevadilo že boli lepkavé.
Voňali.
A deti sa za mnou otáčali, a ja som sa na ne usmievala.
v červenom kabáte som prechádzala parkom.
opatrne, pomaly
každý krok ma zbližoval s fantáziou
ticho som nakračovala a opätok na ošúchaných viktoriánskych čižmičkách sa ozýval na dlažbových kockách.
krok.
dva.
Narnia!
Stromy sa nakláňali k zemi, a listy len tak zľahka lietali k zemi ako keby ju hladili. S očakávaním som urobila ďalších pár krokov.
Ach!
Vietor jemne zavial a vohnal mi vlasy do tváre.
A ja som ich nechala, nech sa nalepia na vanilkové ústa a budú voňať.
V prstoch žmolím myšlienky, chcela som ich spracovať.
Chcela som im dať priechod.
Prechádzkou ich vyprechádzať.
No éter prírody, v ktorej som bola ma úplne ochromoval.
Zachádzala som ďalej.
Bola zima, začalo kropiť, triasli sa mi od zimy kolená.
bolo to nádherné.
Takmer ani neviem ako to opísať.
konár po konári som sa dostávala do tranzu z krokov, z pohybov, z veterných poryvov z výhľadov.
oblievala ma horúčava z tej krásy.
občas som zastala a len nechala čas nech sa okolo mňa ovíja.
nech beží
nech si uteká kam len chce
ja som zastala na mieste
a pozorovala svet naokolo ktorý sa okolo mňa uzavieral do rozprávkovej bubliny.
takmer som cítila šepot na krku
nie tento november nie je taký ako tie minulé.
tie minulé voňali ako mandarínky, bolo z nich cítiť vianoce
vzrušenie
očakávanie
voňali ako škoricovo-ananásový čaj
voňali ako keď si sadnete do kresla, zakryjete sa dekou a čítate rozprávky a čítať vianočnú koledu.
takýto býval November.
tento voňal ako lístie, ktoré ešte nestihlo opadať, ako vanilkový cukor v mojich dlaniach, ako najkrajšie melódie, ako staré kandelábre pripevnené na stenách, ako jemné svetlo, ktoré z nich ožarovalo okolie, ako rozprávky o ktorých nemusíte čítať, stačí do nich vojsť a nechať dvere otvorené, prídem za vami.
a potom som urobila ešte pár krokov a a spoza starého dubu sa vynorila strecha starého observatória.
videli ste hviezdy?
nie tie ktoré sú na nebi, ale tie ktoré sa odrážajú v očiach na svetelný rok od momentu ktorý roztriasol dušu.
viete, tie,podľa ktorých cítite že ten človek má spomienok, ako ja zrniečok vanilkového cukru.
videli ste ich?
ak sa ihneď nepozriete do zrkadla, zmiznú.
sú tam.
a svietia naozaj nádherne.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
fakt krásne!
má to brutálnu atmošku!!! aj s tou super hudbou!!
inak,tá fotka,to si odfotila ty na tom mieste?