Klamem, knísal sa zo strany na stranu pri lajdáckej pomalej chôdzi.
Pozeral na okná, na rímsy plné muškátov, na ošúpané tyče zábradlia.
Na kríky, na tujky, na holé múry panelákov.
Chodník s obrubníkom. Vždy si spomenul ako po ňom chodila s rukami rozprestretými na všetky strany. Ako dôsledne hľadela na svoje nohy aby sa nepotkla a i tak sa vždy potkla, stratila rovnováhu, no on ju vždy stihol zachytiť. Rád ju zachytával. Vždy bol rád keď sa potkla, lebo padla do náručia obručia práve jemu. A jeho jej drobné pehavé pliecka na svojom hrudníku v károvanej košeli tešili.
Nie teraz na ňu nebude myslieť. Poškrabal sa po hlave aby zahnal bolestivé myšlienky spomienky.
Sedela na zastávke a pozorovala dvoch holubov na chodníku oproti. Dvorili si, máchali krídlami a tými malými smiešnymi nožičkami. Usmiala sa nevdojak a kútikom oka pozrela na hodinky. Už tu mal byť. Autobus. Mala rada aj ranné jazdy do práce. Trocha hudby, nájsť si útulné miestečko vpredu, pri slnku, ktoré sa vynorí spoza vrcholkov stromov a bude jej svietiť do tváre a jej vlasy sa budú pritom krásne lesknúť, budú ju ožarovať a dodávať jej tú noblesu ktorú nikto nevidel. Teda, mala ten pocit.
Preto klonila hlavu, preto sklopila oči. Preto vždy stála obďaleč a hľadela na všetko zo zadnej rady. Kto by si ju všimol. Ju. Malé sivé nič bez minulosti a budúcnosti. Špičkou ošúchaných topánok hýbala pohybom prstov aby jej nestŕpli a v tom sa spoza rohu vynoril autobus. Aspoň trocha dvadsaťminútovej slávy. Keď sa na to už nikto nedíva, aspoň ten Boh ju vidí. Možno aspoň on ju má rád.
Zavrel sa sebou dvere a sadol si do kresla. Ruky vyložil na opierky a nohy si preložil. Jemná vôňa drevených dosiek pribitých na steny ho upokojovala, lebo vedel, že teraz nič nemusí. Jemné cinkanie a bzučanie počítačov ho vôbec nerušilo, všetky tie prístroje v miestnosti ho pomaly ponárali do spánku. Na spánkoch mu postupne slabol pulz a ruky držiace rámy kresla povolili stisk.
Viečka sa pohli, dych sa ustálil a on zaspal. Sen, jeden, druhý, tretí. Postupne sa usmieval mračil, chvíľu mal polozdesený kŕč a minimálnu kontrolu nad svojím telom. Malá paralýza a potom ho zo sna vyrušila drobná ženská ruka s perlovým prsteňom na prostredníku. Neboj sa láska, to bol len sen. Pohladí ho zamatovým pohľadom po šiji a ruku mu stisne vo svojej.
O pár hodín sa prebudil. Ruka s perlovým prsteňom odišla do snov tiež. Zasa bol sám.
Ukazovákom prebehla po žltých stránkach ktoré pod žltou žiarou nočnej lampy cizelovali vrúbením a natlačením, takmer v nich videla letokruhy.
Zastavila sa pohľadom na určitom riadku, na istom slove, ktoré sa jej odrazilo v očiach, chvíľu si ho zapamätávala a potom knihu zatvorila.
Zavrátila hlavu a oprela ju o stenu, na temene zacítila ostrý štipec a tak ju zasa narovnala. Natiahla ruku a v tom momente jej po nej chňapla čarokrásna sivá perzská mačka. V húštine hodvábnej srsti sa zaleskol perlový prsteň a o chvíľu bolo počuť brnivé pradenie. Mačka svoje obrovské oči s modrou dúhovkou upierala na svoju letargicky dýchajúcu majiteľku a pomaly jej vkročila do lona, upelešila sa tam a začala ju hriať.
Aspoň mám teba, pomyslela si a prešla mačke po jemnej hlave a prstami preberala drobné, lesklé chĺpky. Aspoň ty.
Položila knihu na nočný stolík.
Špičkou jazyka prebehol po suchých perách. Už to viac nemôže byť tak ako to je. Musí ísť za ňou. Povedať jej že sa to nemalo stať. Že to nikdy takto nemalo byť. Bola ten typ dievčaťa, ktoré chlapec spozná keď je príliš mladý a na starosti má žitie, párty, oslavy a preto veci poserie, no neskôr príde na to, že bola dokonalá. Jeden raz za včera, dvakrát pre tých, ktorí sa z toho dostali a trikrát pre nikdynepustenie.
Vybieha z brány a uteká na chodník, míňa smetiaky, starú pani venčiacu pudlíka, už vbieha na prechod...
Sedí v monochrómovom svetle. Hlavu má neprirodzene vytočenú. Oči sklenné, upierajúce pohľad do náprotivnej steny s bielym lesklým náterom.
Do nosa jej vráža hnusný dezinfekčný ľadový zápach. Prichádza k nej nejaká žena. Vlasy má tmavohnedé a kučeravé. Čosi jej hovorí, no ona nevníma.
Prepáčte...neprežil to, počuje len. Hmm povie len a už sa dvíha a kráča preč. Nemôže tam byť. Mátožil by ju i po zvyšok života. Prečo ju mal ako ICE kontakt sa už nikdy nedozvie. Nechcela to vedieť. Nepotrebovala túto informáciu, už skoro zabúdala. Teraz sa musel pripomenúť a ešte takto.
Aby ťa všetci čerti vzali, pomyslela si a potom sa zrazu zastavila. Nie, ty patríš do neba. Aspoň tvoj úsmev tam patrí.
Kráča preč a rožkom kabáta utiera poslednú slzu.
Zastal po chodbe a videl ako sa vzďaľuje preč. Necítil si nohy, ruky, ani hlavu. Jediné čo počul bola ozvena jej krokov v jeho dohasievajúcom podvedomí. Ešte dve hodiny a príde biely tunel. A potom si to všimol.
To svetlo odchádzalo s ňou.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár