Zima.
Snehová kráľovná.
Pani ľadu.
A ananásový čaj. Zima mi voňala za ananásom. A vždy keď som zacítila ananás, tak som si spomenula na ňu. Na Snehovú kráľovnú.
Čerstvo zaliaty, voňavé úlomky sladkého drievka, jadro ananásu, rozdrvené klinčeky a hrsť lístkov alpínskej medovky. Ťahavá uspávacia aróma zimy.
Stojím za kuchynským pultom, čakám dokým sa mi čaj vylúhuje a pozorujem ako sa za malým kuchynským oknom prevaľujú bohaté vlny hodvábne vražedného snehu. Tak nevinne poletujú vo vzduchu a všetko pokrývajú, zahaľujú a padajú, vnárajú sa do tela Zeme. Svadobný rubáš pokryl stromy, ľadové kupoly vytvárali goticko vysoké, barokovo okrúhle citadely až po horizont. Všetko ničí, všetko zmrazí, je chladná, neľútostná, srdce má zmrznuté. Snehová kráľovná, jej ananásová voňavka.
Nemám rada zimu. Neviem prečo.
Mám rada atmosféru sladkasto-kyslých manadarínok, vábivú vôňu škorice, hladivý závoj klinčekov, úspávanie medoviny ai vareného vína.
Hoci bez tej striebristobielej peny by to nebolo ono, sneh nemám rada.
Je taký nevinný a predsa zradný, zradnejší ako otvorený nepriateľ. Vábi to priepastí kde navždy zmrazí pozemské schránky.
Stojím za tým preklaitym pultom a čaj sa mi vylúhoval.
Čuchové bunky nasali vôňu ananásového čaju, nozdry sa rozochveli slasťou, oči privreli rozkošou a jazyk sa prehol nad chuťou.
Milujem to.
A zároveň nenávidím.
Po dopití čaju som zaspala s rukou podopierajúcou bradu a s tvárou otočenou smerom k oknu.
Prask.
Oči sa otovorili do tmy. A pristali v upretom pohľade na okne.
Bol tam mrazom namaľovaný portrét Kaia.
Vedela som, že tu bola.
Zima.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár