Ráno zazvonil budík 7:20. Káva z mochavaru bola už stará, trpká na perách zanechávala filter, v ústach sa zmiešala s ranným pachom. Rýchle nerozvážne obliekanie pri skrini, vyzeralo, že vonku prší, ale ja som bola priveľmi odhodlaná nekaziť si imidž dáždnikom, a radšej som nechala, nech ho pokazí dážď. Cestou dolu kopcom sa mi stále miešala pachuť kávy na zuboch s ja som jazykom pritláčala na podnebie, provokovala sliny a evokovala si v pohárikoch kofeínový shot. Sukňa sa mi pri behu na zastávku motala pod nohy. Akoby ma čakal nejaký dôležitý deň. Jedna prednáška o náboženských vojnách vo Francúzsku, káva, voľno a opäť škola, konzultácie sa posunuli na zajtra, a ja som išla preliečiť kamarátstvo s T. Potrebovali sme sa vidieť, stískať, robiť si zo seba srandu, provokovať sa, zapiť to pivovínom, zajesť ocesnakovanou pizzou, ešte sa postískať, sľúbila som mu že nabudúce mu poškrabem chrbát, lebo som skvelá kamoška a mám najlepšieho kamaráta na svete. Obdivovali sme v meste jeho poéziu a ja som bola šťastná. Zakvačená do čierneho ramena, ľavá pravá, Štrpka, Zrní, ľavá pravá, víno, knihy, pravá ľavá, tragédie, pravá ľavá príbehy a krízy v ľuďoch, ľavá pravá, zbožňovanie, pravá ľavá, máme sa radi. A navždy sa mať budeme. Kamarátstvo je pružné, naše duše sa naťahujú na vzdialenosť medzi nami a vytvárajú nad Bratislavou most vedúci k nemu, môžeme sa vnútorne stretnúť kedykoľvek na polceste. Stačí poslať myšlienku, akoby sovou a už sme si pri sebe. Láska je vedomé pozeranie za seba, keď si chce odpiť z môjho pohára. A Láska je keď mám prestať pičovať, že nemám peniaze na ďalšie dva deci lebo on je veľký vedec ( a myslím to s najväčšou nehou a ňu) a on ma pozve. A tak nám je hej.
Napriek tomu tiene večera šplhali za nami, ukrývali sa v rohoch Kapitulskej, pod uvoľnenou kachličkou, na plafóne la Putiky. Démonicky padali ako prach do snov rovno do mojej hlavy a nečujne sa tam usádzali. Cítila som to už vtedy, keď sme hovorili o našich samotách. O mojej a tej jej. Už vtedy som vedela, že dnes pred spaním bude potrebný emočný exorcizmus, ktorý nachvíľu vyženie podvedomý rozklad šťastia, ktorý sa za deň v duši nahromadil. Smútok znižuje teplotu v rukách a chodidlách a spomaľuje srdečný tep. Apatia. Električka. Apatia. Svetlo pouličnej lampy a láme v odlesku okna a električka zrýchľuje. Odstredivá sila. Prešľapnutie na nohu.
Možno aj o desať rokov budem žiť z tých esemesiek, ktoré si mi poslal 30. januára 2017 o 7:18 ráno. Aj ako tridsaťpäť ročná budem práve vďaka nim mať pocit romantiky a nejakého vzťahového balansu, že som mala niečo zažité, aj keď sme sa nikdy nestali. V tej električke dnes som mala pocit, že toto už bude navždy môj život. Tie tri esemesky, dážď a nejaký elementárny pocit fiktívnej lásky, ktorú si viem predstaviť, nemôžem ju však cítiť. Cyklické predstavy o tom, aké by to bolo, keby zrazu prišiel niekto iný. Akoby sa potom moja duša pozerala na teba? Si kráľ môjho zaviečkového kráľovstva, naučená predstava, idealizácia a koncept šťastia. Nesmierne sa snažím zaviesť ten prázdnopocit po tebe, vyrovnanie a ticho. Zavrieť kapitolu, v ktorej si ty. Môžem si predstavovať všetko, čo sa môže stať, všetko, čo sa pravdepodobne nestane a zo stiskov pliec a úsmevov v bare budovať budúcnosť. Láska naberá mytologické kontúry a opatrne rozkladá spoločnosť. Nie, nie je to depresia, jarná únava. Je to zúfalstvo slobodnej vôle. Toľko možností. Toľko pravdepodobností. Toľko asociácií a dverí. Obrovský svet a nekonečný vesmír za ním.
Ale len jediný ty.
Na zastávke sa mi staroba lepí na ruky, predlaktia, trochu ma objíma, a potom naskočí zelená a ja sa jej snažím ujsť, prešlo tridsať sekúnd a ja som o tridsať sekúnd staršia. A tak staroba skočí do môjho tieňa a prenasleduje ma ako nejaký reverzný Peter Pan. Už len starneme. Hrdzavieme. Kedykoľvek môžeme zomrieť. Všetko, čo v momente smrti máme je naša vlastná duša, myšlienky, pocity, sny, kapitál v hlave. Život premietnutý sietnicou na mozgovú kôru. Kino o sebe. Možno nemý možno so soundtrackom. Mne hrá Xibalba z The Fountain. Srdce podlieha abrázii a čoskoro celá moja bytosť bude znecitlivená a obrúsená. Potom nastáva skeletizácia. Vyblednutie.
So, what fate awaits me? ( without you)
Pseudoblog
Komentuj
Komenty k blogu
1
motovidlo323
11. 6.júna 2020 17:15
Prečo s tebou nechcel trtkať? :/
Napíš svoj komentár