Tak sme tu teda. Ja a ty. Ty a ja. Každý v inej chvíli na tom istom mieste. Zlúčime čas a v možno sa vo víre minút na chvíľu vidíme v lesklom zrkadle ako voda. Si tu ty. Som tu ja. Biele kachličky sú okolo nás, alebo okolo nás môže byť aj čierno a divadelné svetlá. Stoličky, alebo aj záchod. Oblečenie, alebo aj úplná nahota. Možno fajčíš a možno držíš pohár s ginom. Možno len sedíš a bradu si podopieraš rukami a hľadíš do zeme. Ja možno sedím, možno stojím, možno ležím, a možno už neexistujem. Vnímame sa. Hľadíme pred seba a navzájom sa nevidíme. Cítime, ja viem že si a ty vieš že som. Vieš ako sa mi prihovoriť. Akú oktávu zvládnu moje prsty a koľkominútové skladby udrží moja duša. Pretože, len toľko isto udrží i tvoja, i keď tvoje prsty zvládnu viac ako jednu oktávu. Zvládnu viacej strún, ako ich zvládne on, poznajú moje husle už spamäti. Už z dávnych pamätí, dávnych príbehov, dávnych spomienok zo snov, ktoré sa nikdy nestali mimo REM fázu v mojom spánkovom cykle. Cyklíš ma, cyklím sa, všetko sa vo veľkom víre točí, v chaotickom poriadku, v usporiadanom chaose, stretávame sa v náhodných sekundách na ulici, keď prejdeme okolo iného výkladu v inom meste, v inom štáte, v inom čase, no na jeho pozadí sa vidíme v odraze vlastných očí. Ťažko to uchopiť. Ťažko chápať, manévrovať myšlienky na cestu k pochopeniu, čím sme. Ako sme sa našli.
Tak sme tu teda. Ja a ty. Ty a ja. Nesedíme, nestojíme, neležíme. Paralyzovane sa vznášame vo vákuu, perceptívne sa dotýkame našich myslí navzájom, dotyky žiaria, rozbiehajú sa po neurónových cestách v mozgu. Stav hlbokej hypnózy. Oslabená vôľa, vnútrožilné prúdenie anestetík do podvedomia. Strácam ich. Strácam sa. Nie naraz, postupne, pomaly, potichu a veľmi naozaj príde strata. Si niečo, ako amytal sodný na moju bolesť. Si niečo, čo ma vyprázdni a naplní naraz. Si niečo ako mesiac na moje more. Som tebou a ty si mnou. So mnou. S tebou. Bezdotykový kontakt. Stojím na moste, si pri mne. Kráčam po chodníku, kráčaš za mnou. Spím, spíš pri mne. Prúdiš mojimi žilami, si v obehu. Antibiotikum.
Tak sme tu teda. Ja a ty. Ty a ja. Deje sa niečo, nedeje sa nič, stále sa vznášam tam, kde si ma nechal, stále existujem v tvojich notových záznamoch, mám línie husľového kľúča, basovú dušu a na jej dno padáš, kde sa stretáme po členky v mojich snoch. Stále sa ťažko chápeme, tápeme, sme hra s nulovým súčtom, bez ťahu bež. Diriguj. Hraj.
Lieč.
Pseudoblog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
eunoia
17. 6.júna 2018 14:55
Krásne spolu ladia tvoj text a Yann A ešte ďalšie neúmyselné šplhnutie u mňa,že máš na profilovke Auroru
Napíš svoj komentár