strnulé obdobie sedavé za knihami, slnko za oknom aj za okom, všade len káva xy nedopitých pohárov kávy. bolesť hlavy a čaro detstva som pozerala a premietala si zo z dušodataprojektora na stenách popísaných papiermi s tabuľkami latinských deklinácií. sem mi zasvietil maják rozptýlenia, priviedol k úsmevu a potom zasa tie škaredé skriptá. nebudem sa sťažovať, stredovek bolo obdobie prisamváčku krásne.
ale také dni, ktoré sa točili v šarlátovom svetle keď sme zavreli oči pred ostrým slnkom, boli krajšie. Teplé, nádherne roztopašné, privádazjúce dušu domov. Áno, mal si pravdu, ten život je tak strašne čarokrásny - aj keď si ho mnohí sťažujú spoločenskými požiadavkami, ako je škola, postavenie, práca, niečo si o tebe predsa musia ľudia myslieť, nejako žiť musíme aj na tej bazálnej úrovni. Hoci aj bezdomovec je možno básnik velikán. " Svět je mami, prapodivnej kraj."
Nie, teraz sa už asi dlhú dobu nenechám strhnúť tými reáliami života. Nezastrihnem si tie malé nesmelé krídelká, do ktorých si tak intenzívne fúkol, keď ich zvädnutosť oscilovala na hranici odpadnutia ako keď listy opadávajú od stonky. Nebudem si ani všímať tie tašky s vecami, ktoré nosia so sebou všetci. Každý má nejakú batožinu. Vždy keď idem po ulici tak si každého okolo predstavím nosiaceho v hocijakej taške/kabelke/batohu nie matériá, ale veci ktoré ťažia, komplexy, hendikepy. Prípadne minulosť.
Stále to tam vidím. I ja mám svoju tašku. No nejakým spôsobom, si to putko chytil, a už nebola taká ťažká.
Moja krabica na modré svetielka, i krehkoidná krabica i vlastne všetky úložné dušohárddisky praskajú vo švíkoch a predsa sa tam ešte toho toľko zmestí. Asi sa mi nikdy neprestane rozpínať dušolaxia, ktorá má v sebe už i nejaké stopy zvláštnej knihovône, na ktorú som si tak úplne prirodzene privykla. Hovorí sa, že ľudia v nás nechávajú stopy a ja chcem veriť, že mám v sebe už vydláždený chodník a mnoho stôp, niektoré chceli len zanechať jednu šľapaj a možno bola aj pritvrdá a urobila modrinu. Niektoré blednú a pomaly na ne sneží, i keď i pod kilometrom dušosnehu, nikdy nezmiznú a stále tam budú. Niektoré majú jagavý- žiarivý otlačok, sú majákom, keď v človeku nastane tma. Rezonujú slová, situácie, možno akési porozumenie, jestvujúce na niti podobnosti a pritom náučnej inakosti.
Nechcem aby na niektoré žiarivé stopy nasnežilo, alebo sa stratili pod haldou iných stôp. Tak ich do seba teda vygravírujem a budem cizelovaná farebným svetlom stôp, ktoré ľudia hľadajú ako yettiho - už stáročia. Také, na aké si chcem spomenúť keď budem stará vráskavá a pripomeniem si deň klobúka a moje ústa urobia široký pohyb spolu s očami a tento úsmev ostane vo mne, a ja o ňom nikomu nepoviem. O niektoré veci sa nedá deliť. Basil mal, pravdu, je hrôza sa deliť o mená, ľudí, myšlienky, spomienky, pekné zážitky. Človek má potom pocit, že mu už nepatria úplne. Nie. Všetko ostáva mojim.
Rada som si oddýchla od celej reality a nechala sa strhnúť do sveta, ktorý som si už pradávno vybudovala len som do neho prestala nazerať, lebo pod náporom spoločnosti som mu nechcela rozumieť, keď mu nerozumel nikto.
“Nothing makes the earth seem so spacious as to have friends at a distance; they make the latitudes and longitudes.”
( H.D.T)
"Svět je mami dokonalej kraj."
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
zusss
8. 6.júna 2016 23:28
Krasne ]]
Napíš svoj komentár