Pozerala na seba, veľkými zelenými očami, pery mala zovreté a obzerala si svoju krásnu oválnu tvár. Líca farby čajovej ruže, dlhé husté mihalnice, nádherne vykrojené koralové pery. Ruka sa jej v zápästí ohýbala. Zozadu jej ranné šero narušoval pásik ostrého slnka.
Inés bola márnivé dievča. Nepriznala si to pred ostatnými, v spoločnosti hrala prím, no v skutočnosti bola márnivá. Bolo jej to vidno v pyšnom pohľade, ktorý na seba upierala. Ak jej známy povedal že je krásna, čo naozaj bola, zahanbene sklonila hlavu, no v skutočnosti si povedala, že už bolo načase, aby túto na chvíľu povznášajúcu pravdu počula. Vedela to o sebe a bola rada, keď sa jej to často pripomínalo.
Bála sa.
Čo ak by sa náhodou niekomu nepáčila? Čo by s tým urobila?
Asi by naoko toho človeka vysmiala, no doma, by sa s plačom zvalila do perín. Chcela byť pekná, krásna, najkrajšia.
Ku krásne patrí aj prestíž ľudí, s ktorými sa stýkala. Na to, aby zapadala do spoločnosti, musela mať okolo seba len krásnych ľudí, nie však krajších ako ona sama, to bolo pre ňu spoločensky neprijateľné. Mohli to byť, akokoľvek dobrí kamaráti, Inés ich všetkých akosi citovo zabila a už sa s nimi viac nestýkala.
Viete, nebola vždy takáto.
Bolo to ešte predtým.
Dávno. Pár rokov.
Inés zažila niečo nepekné. Odmietnutie, odvrhnutie, hanbu.
Myslela si, že ak jej bolo ublížené, môže ona ubližovať iným, že sa to karmaticky vyrovná.
Ale veci sa takto neriešia. Nemôžeme bodať iných, len preto že sme boli bodnutí.
Nechcela počkať na tú radosť, ktorej by sa jej dostalo, a VTEDY by to bolo vyrovnané.
Bolesť ľudí mení.
Akokoľvek dobrého človeka prudká bolesť zmení .
Má to pár fáz. Najprv príde smútok. Silný, prudký. Prečo ja ? Čo som urobil? Nechcem bolesť, bolí to, zadúša. Prídu slzy. Aj tie také potajomky, utreté rukávom, rožkom vreckovky, nasiaknuté do vankúša.
Potom príde hnev. To bol zlý človek, ak mi toto urobil ! Tá ma vážne naozaj nemilovala.
Lenže ľudia sa menia. Aj city sa menia. No to neznamená, že tá láska nebola vtedy pravá a skutočná. Lenže ako vietor rozfúka listy na jednom strome do šíry strán, aj nás fúka život do rôznych ciest. Aj keď sme predtým boli spolu na jednom strome.
A potom..... apatia. Nechcem. Nepotrebujem. Choď preč.
Dlhé sú aj dni aj noci. Veľmi dlhé. Osamotené. A človeku to už ani nevadí, je mu to jedno. Nechýba mu nič. Možno podistým niekde v hĺbke duše, ale kto by si to priznal. Ja som bezcitný, nechaj ma.
A nakoniec sa spod povrchu kože, z hĺbky zatrpknutosti vyhrabe ješitnosť. Ja môžem všetko, mne bolo ublížené, som síce silná osobnosť, iný by sa zbláznil, ale ja to dám, ja som si už toľkým preskákal. Á..... niekto ma ľúbi? Do koša s ním ! Mne bolo tiež ublížené! A neplačem . ( už) .
Inés ostala stále v tejto ješitnej fáze. Našiel sa gentleman, bol to relatívne pekný muž, dvoril jej, požiadal ju o ruku. Inés ho však zavrhla. Chvíľu sa s nim hrala, nechala si dvoriť, aj keď už na začiatku vedela, že mu povie nie. Nosieval jej bonboniéry a kytice, trávil s ňou čas v záhrade, na čaji o piatej, v kaviarniach, galériách. Po chvíľke hrania ho odvrhla, vraj je milý, má ho rada, ale...
Stále príde nejaké ale. Niekedy si ho aj vymyslíme, povieme aj najväčšiu blbosť, len aby sme sa striasli pravého vysvetlenia. Vždy totiž hádžeme vinu na seba, nepovieme to čo je to za tým v skutočnosti. „ Nie som pre teba dosť dobrý.“ To znamená to isté, len opačne. Vy nie ste pre toho márnivého nafúkanca dosť dobrí. Presne to bol dôvod Inés.
Chvíľu sa tvárila súcitne, vraj jej je ľúto ako to dopadlo.
Inés ale nečítala Doriana Graya, lebo by vedela že stále máme nepotrebné hračky a cetky ( v jej prípade monsignor gentleman ), ktoré by sme bez okolkov zahodili, ak by sme sa nebáli, že ich po nás dvihne niekto iný. No o chvíľu tento pocit spoznala. Je to fajn pocit ak viete, že je tam niečo. Nejaké zadné dvierka, ktoré tam sú, kedykoľvek by ste zmenili názor. A aký je to pocit keď sa nenávratne zavrú?
Je to preč.
Inés ostala sama.
Sama vo veľkej izbe, s bielymi stenami, ťažkými bordovými závesmi a troma kusmi síce pekného, no z módy vyšlého nábytku. To by bola hanba, keby niekto videl túto izbu. Akokoľvek krásna bola jej obyvateľka.
Zrazu sa Inés v zrkadle zadívala na Inés sediacu za stolom. Pozrela na ňu zamračene a pokrútila hlavou. Skutočná Inés sa zľakla a odskočila od zrkadla. Zrkadlová Inés vstala a urobila pár krokov vzad. Inés, ktorá stála pred zrkadlom ako kus soľného stĺpu zmeravená hrôzou padla na zem ako podťatá. Zrkadlová Inés sa vzďaľovala.
Ako sa vzdaľovala, brala so sebou aj všetkú fyzickú krásku svojej skutočnej podoby, zanechávajúc len podobu psychickú. Inés na podlahe sa zmenila tvár. Pery sa jej scvrkli, pleť vybledla, oči beztak zavreté už nikoho neočaria.
Zostarla.
A ostala úplne prázdna.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
a nestrať mi enigmy!