Pottwora: Paradox obety v živote homosexuálneho človeka

Nedele odchádzam na intrak. Pravidelne každý týždeň už štvrtý mesiac. Onedlho mám skúškové a ja sa pokúšam zachrániť čo som odflakovala od začiatku semestra. Pričom nemám pocit že by som sa flákala, lebo som sa nezastavila učiť odkedy som tam prišla. No zase to ostalo na nárazové učenie tesne pred skúškami aj keď som dúfala v prehľadnú prípravu v predstihu. Nevyšlo. Nebolo času. Teraz sedím vo svojej izbe a tlačím do hlavy. Od piatku, od kedy som prišla domov som nevyšla z domu a môj osobný a citový život ide do úzadia. Aspoň sa o to snažím (teraz ma asi trošku premohla sebaľútosť).

Obeta pre vyššie dobro, čo som si zobrala za životnú filozofiu, nepriamo vďaka vymývaniu mozgu cirkvou a prospechárskymi organizáciami, ich ideami na ktoré aj tak každý serie, ako je napríklad škola a v podstate každý štát. (v podstate je to oobeta pre spolocnost, ktora vas nenavidi a len stazkostami toleruje) A ja, decko vychované k poslušnosti som tomu podľahla a vsiaklo to hlboko do mojej podstaty tak, že neviem inak existovať. Ktovie či by o mňa svet stál, keby som robila všetko len pre svoj vlastný prospech a na ostatne kaslala. Už by som zrejme o seba nestála ani ja.

A tu je krásny paradox - nechápem ako takto môžem žit, keď ani cirkev, ani tento štát ma v podstate neberú ako zdravého a normálneho človeka. POkiaľ teda som oficiálne hetero tak áno (zeby prave preto, aby som ukazala ze za nieco presa stojim sa snazim nejako zavdacit?) . Ale ja viem o sebe pravdu a pripadám si pred všetkými ostatnými ľudmi ako klamár a špina - keďže veľká väčšina ľudí tu žijúcich a konzervatívne zmýšľajúcich považujú homosexuálov za radikálnu menšinu, ktorá ohrozuje spoločnosť a chce ju zmeniť na svoj obraz. Niesme ani rovnocenní, a donedávna by sme aj boli oficiálne chorí nebyť roku 1992 a rozhodutia WHO vyňať homosexualitu zo zoznamu chorôb. Toto si radšej nepripomínam, lebo už aj tak som dostatočne dojebaná, keď sa pozriem na komunitu homosexuálne orientovaných ľudi. Sú to alkoholici, flákači, promiskuitne žijúci mladí aj starší ľudia, narkomani, neschopní si vytoriť usporiadaný život, stratili všetky ideály a to vďaka krutej realite - som iný, nic uz nebude fngovat ako by malo. Poznám prípady končiace na pohotovostiach a v psychiatriách. Prinajmenšom ak sú niektorí dostatočne odolní nepodľahnúť komunitnému promiskuitnému životu, sú to psychické trosky zničené samotou. Ako dlho sa to dá vydržať? A nemusím sa zamýšľať, prečo som ešte sama. Nájsť si v homosexuálnom svete dlhotrvajúci vzťah je takmer nemožné. Je nemožné nájsť v takom malom percente homosexualnych ľudí človeka s kým by som chcela byť, niekto koli komu by sa oplatil coming-out. Ešte sa mi úspešne darí nebrať ako dôvod na deptanie, že ja som uz 21 rokov sama a že heteráci okolo mňa si žijú spokojne a nadvazujú kvalitné vzťahy a ja som len pasivny pozorovatel.

Zamýšľam sa, či sú homosexuáli trosky lebo sú homosexuáli, alebo sú homosexuáli lebo sú trosky.

Myslím že každý človek má istú hranicu kedy je normálny a kedy labilný. U "normálnych" nehomosexuálnych ľudí túto hranicu presiahnu pôsobením iných problémov ako u homosexuálnych ľudí. Nikto nevie čo taký človek prežíva. homosexualita - možno je to len psychický stav, dočasný, alebo trvalý, no nikomu v okoli neubližuje. iba samotnemu homosexualovi. homosexálny človek je neustále pod tlakom. Aj v normálnom pre heteraka bezproblémovom zivote je pod tlakom. Tlakom mienky ľudí, ktori akoby naňo nepriamo ukazovali, odsudzovali. Je pod tlakom svedomia. Trápi sa vo vlastnej osamelosti, nepochopení, zmetenosti. Je neschopný sa prezentovať, lebo veľká časť jeho osobnosti musí byť zatajovaná. Su z nich precitlivelí neurotici. (nesudim len podla seba mnohi skveli ludia sa skor ci neskor zvrhnu.

Východiskom je aspoň vo vlastnej hlave si vytvoriť vlastny hodnotový systém ak si chce zachovať vlastnu identitu a individualitu a nejako nemyslieť na to, že v očiach ostatných ľudí bude vždy iný. Z vlastneho sveta ho potom nepríjemne preberajú napríklad dohadovanie sa v politike o povoleni či nepovolení registrovaného partnerstva, adopcii detí, o HIV pozitívnych a studenou sprchou sú homofóbne nenávistné reakcie ľudí, v ktorých za všetko môžu homosexuáli, že su to nebezpečná skupina, netreba im nič dovoľovať ani ich zrovnoprávňovať, lebo potom by naša spoločnosť začala upadať lebo sa homosexuáli premnožia a nebude mať kto robiť deti.

Dá sa pod takýmto tlakom žiť? Nikdy sa nedá úplne vakašľať na reči iných ludi. Bude to ako taká nepríjemná prísada do života. Raz mi kamarat povedal - niekedy mozno prave to ako nas vidia ostatni ludia, ako si nas homosexualov v predstavách zaskatulkovali, mnohych z nas irituje, aby sa spravali presne tak ako to ocakavaju heteraaci. A potom si naschvál obliekol farebne pasikave tricko a siel do gay baru. Ja som si zas vybrala cestu menšieho odporu. Prijať samotu a vylúčit sexualitu zo života. Dokedy to človek vydrží?

Úvaha

2 0 0 0 0

Komentuj

Paradox obety v živote homosexuálneho človeka

2 komenty k blogu

Horúce!